Príbuzní ho nechceli, no ona riskovala: Slovenka vymenila kariéru za život pri Čiernom mori
Valika Holinková pochádza z východného Slovenska, no vo Varne na pobreží Čierneho mora žije už 26 rokov. Do Bulharska sa vydala za plavčíka Lubena, s ktorým sa zoznámila na letnej dovolenke v Albene. Pôvodne pracovala ako novinárka v košickom Korzári, kde začínala v kultúrnej rubrike a neskôr sa venovala kriminálnym témam.
Príbuzní jej manžela neprijali. Mladý pár najprv žil na Slovensku, no koncom 90. rokov ich dobehli finančné problémy. Luben po zdĺhavom vybavovaní povolenia na pobyt pracoval načierno za minimálnu mzdu, a tak sa rozhodli vrátiť do Bulharska, kde boli ceny nehnuteľností veľmi nízke.
Keď mal syn sedem mesiacov, presťahovali sa do Bulharska natrvalo. Kým si hľadali bývanie vo Varne, žili u Lubenových rodičov na dedine. Dom sa im však nájsť nepodarilo, a tak sa napokon presťahovali do dedinky Kičevo asi desať kilometrov od Varny.
Bulharský vidiek koncom 90. rokov podľa nej pripomínal krajinu zasiahnutú vojnou. Rozbité cesty, špina a svorky túlavých psov. „Keď sme si na Slovensku mysleli, že sme na tom zle, stačilo sa prísť pozrieť do Bulharska,“ opisuje Valika.
Z bohémskeho života v Košiciach sa ocitla v izolácii na vidieku. Všetko sa začalo meniť až vtedy, keď prekonala jazykovú bariéru. Aj keď ovládala ruštinu, bulharčina bola pre ňu spočiatku príliš komplikovaná. Napokon si spravila aj prekladateľský kurz.
Viac ako ťažký jazyk ju prekvapilo špecifikum v tamojších rodinných vzťahoch. „Každý syn je mamin miláčik. Na prvom mieste je u nich mama, až potom manželka a vlastná rodina. Aj preto som si musela striktne vydupať, že svokra s nami bývať nebude,“ priznáva.
Keď syn začal chodiť do škôlky, Valika si začala hľadať novú prácu. Začínala ako sprievodkyňa pre slovenských a českých turistov, neskôr pracovala 16 rokov ako delegátka. Všetko sa zmenilo, keď sa zrušili priame charterové lety do Varny a lietalo sa už len do Burgasu. Ísť ďalších 130 kilometrov do Varny mnohých turistov odradilo a záujem o severné pobrežie prudko klesol.
Valika tak začala pracovať ako telefonická asistentka a viac sa venovala prekladom. Prekladala dokumenty pre Slovákov, ktorí v Bulharsku začali podnikať v energetike. Ponúkli jej miesto konateľky ich firmy. „Hoci bola energetika úplne mimo môjho záujmu, prijala som to a robím to už 12 rokov,“ približuje.
Vstup do Európskej únie v roku 2007 Bulharsku veľmi pomohol. „Úplne sa zmenila vizáž krajiny. Opravili sa cesty, staré budovy a príchod zahraničných supermarketov priniesol inú kultúru predaja,“ vymenúva. Predtým podľa nej neexistovalo, že by sa predavačka usmiala alebo pozdravila.
Krajina však stále zápasí s odvrátenou tvárou transformácie. Prechádza neustálou politickou krízou a predčasné voľby sa konajú takmer každého pol roka. Najcitlivejšou témou zostáva zdravotníctvo a vysoká korupcia. V zdravotníctve sa bežne platí takmer za všetko: za návštevu lekára, predpísanie liekov či za ospravedlnenku pre dieťa do školy.
„Napríklad v plovdivskej nemocnici odhalili skupinu lekárov a zdravotníkov, ktorí fiktívne hospitalizovali tisícky pacientov a rozkradli viac ako tri milióny eur,“ opisuje Valika. Vo Varne museli zavrieť detskú chirurgiu, pretože lekári dali hromadné výpovede.
Návrat do rodnej krajiny Valika už neplánuje, hoci sa kedysi túžila vrátiť na východ Slovenska. Ešte pred pandémiou chodievala na Slovensko za rodinou na celý mesiac, no posledných sedem rokov na východe nebola. Priznáva však, že je hrdá na to, odkiaľ pochádza, a vždy pyšne hovorí, že je Slovenka.
Dnes má vo Varne svoju rodinu, prácu a aj pestrý spoločenský život plný koncertov, divadiel a výstav. „Dnes som tu naozaj spokojná, máme pekný život. Je to tu vlastne taká rozprávková krajina s úžasnou históriou, o ktorej sa veľa nehovorí,“ uzatvára Valika Holinková.
