Tatranské označníky vstupov chátrajú, pribudnúť majú nové vlajkové stožiare
VYSOKÉ TATRY – Vstupy do Tatranského národného parku (TANAP) už približne päťdesiat rokov lemujú výnimočné architektonické a sochárske diela. Ide o kované siluety kamzíka na kamenných podstavcoch a masívne betónové sochy z geometrických tvarov, ktoré vítajú návštevníkov zo všetkých smerov. Kým niektoré z týchto označníkov zostávajú v dobrom stave, iné boli ukradnuté alebo ležia opustené.
Pri hlavných prístupových cestách do Vysokých Tatier sa nachádzalo viacero typov umeleckých výtvorov. Dnes sa však namiesto ich obnovy hovorí o zámere ministerstva životného prostredia osádzať v národných parkoch nové stožiare so štátnymi vlajkami.
Prehľad súčasného stavu označníkov
Dolný Smokovec (cesta II/534 od Popradu): Kovaná plastika kamzíka na masívnom kamennom podstavci so znakom TANAP-u stojí v plnej kráse oproti známemu penziónu. Ide o jeden z najlepšie zachovaných ikonických symbolov.
Tatranská Lomnica (cesta II/540 od Veľkej Lomnice): Masívny betónový totem s trojjazyčným nápisom v slovenčine, ruštine a angličtine a stredovým plastickým prvkom sa nachádza pri areáli bývalého kempu Eurocampu FICC.
Podbanské (cesta II/537 od Pribyliny): Vstup do hôr z Liptova zdobí brutalistický betónový monument s plastickým nápisom TATRANSKÝ NÁRODNÝ PARK a stredovým negatívnym výrezom siluety tatranských štítov. Stojí približne kilometer pred odbočkou k bývalému hotelu baníkov z českého Sliezska.
Lysá Poľana (cesta III/3078 pri hranici s Poľskom): Unikátne kované logo kamzíka, ktoré vítalo návštevníkov prichádzajúcich z poľskej strany, dnes leží zabudnuté a pohodené v tráve v blízkosti betónového stĺpa s logom Východoslovenského múzea v Košiciach. Cez cestu vedľa sa nachádza vynovený vstup s drevenou bránou do Bielovodskej doliny.
Tatranská Kotlina (cesta I/66 od Spišskej Belej): Kovový kamzík bol pred vyše 15 rokmi neznámymi páchateľmi odpílený a pravdepodobne skončil v zberných surovinách. Na mieste zostal len opustený kamenný podstavec.
Nové stožiare alebo obnova pôvodných diel?
Zámer ministerstva životného prostredia osádzať nové stožiare so štátnymi vlajkami vyvoláva otázky, prečo budovať nové stĺpy v chránenej prírode, keď pri vstupoch do národného parku stoja autorské umelecké diela, na ktoré sa časom zabudlo. Pôvodné označníky nesú lokálny patriotizmus, identitu aj úctu k prírode – či už označením TANAP, trojjazyčným nápisom pre zahraničných hostí, alebo ikonickým motívom kamzíka tatranského.
Ako alternatíva sa ponúka opätovné vztýčenie zreštaurovaného kovaného kamzíka v Lysej Poľane, vytvorenie repliky kamzíka a jeho osadenie na opravený podstavec pri Tatranskej Javorine či očistenie a zakonzervovanie betónových sôch na Podbanskom a v Tatranskej Lomnici. Obnova pripomienok TANAP-u by si vyžiadala zlomok rozpočtu plánovaných novostavieb.
Redakcia sa so žiadosťou o informácie o súčasnom stave označníkov, ich autoroch a ďalších detailoch obrátila na Správu TANAP-u, odpovede sa však nedočkala. V priebehu posledných dní došlo k manažérskym zmenám vo vedení envirorezortu aj Tatranského národného parku. Dočasne poverený riaditeľ Michal Babnič na poste šéfa skončil, na vymenovanie nového riaditeľa sa zatiaľ čaká.
Pôvod tatranských symbolov
Exteriérové diela z kovu a betónu vznikali v 70. a 80. rokoch 20. storočia. V tomto období zažívali Vysoké Tatry rozmach cestovného ruchu spojený napríklad s majstrovstvami sveta v lyžovaní v roku 1970. Vznikla potreba vizuálne zjednotiť a dôstojne označiť hranice najstaršieho slovenského národného parku.
Tatranci vtedy oslovili výtvarníkov a architektov modernistickej generácie. Namiesto obyčajných plechových značiek navrhli koncept umelecky stvárnených označníkov – vstupných brán do národného parku. Tvorcovia použili tatranské riečne kamenivo, liaty betón a kováčsky spracovanú oceľ.
Ústredným motívom kovaných plastík sa stal štylizovaný kamzík tatranský – endemický druh žijúci v Tatrách, ktorý sa stal oficiálnym znakom a maskotom národného parku. Architekti ho stvárnili v modernistickom duchu, pričom kamenný podstavec evokoval pevnosť tatranských štítov. Betónové verzie pracovali s brutalistickou estetikou a hrou svetla a tieňa v podobe geometrických výrezov s výhľadom do krajiny.
Tieto označníky sú dnes autentickým svedectvom doby a hodnotným úžitkovým umením v otvorenej krajine. Kompetentné organizácie by preto mali svoju pozornosť nasmerovať aj k záchrane miznúcich pamätníkov tatranského dizajnu.
