Martin Huba: Keď sme si sľúbili vydržať, musíme to dodržať
Herec a režisér Martin Huba patril k tváram Novembra ’89 a v prvých dňoch revolúcie oznámil vstup hercov do štrajku. V rozhovore hovorí o stretnutí s mladou generáciou, o nebezpečenstve rozmaznanosti a ľahostajnosti, ale aj o napätí a strachu, ktoré sprevádzali pád totalitného režimu.
Huba sa zamýšľa nad dnešnou mladou generáciou. Podľa jeho slov to má ťažké, pretože sa ocitla v relatívne dobrých materiálnych podmienkach, no nebola donútená sa o ne osobne zaslúžiť. „Keď sa dostanete k niečomu bez svojej zásluhy, je tam nebezpečenstvo, že si ani neuvedomujete hodnotu toho, čo máte,“ uviedol. Časť viny vidí aj u rodičov, ktorí deťom doprajú zbytočný luxus. Rodičom odporúča klásť na deti väčšie nároky a vysvetliť im, že život funguje vďaka námahe a rozumu.
Podľa Hubu komplikácie tu boli vždy, no človek v minulosti bol vďaka ťažšiemu životnému príbehu na ne pripravený. Dnešná generácia podľa neho nemá dostatočnú „psychomuskulatúru“, a preto ju zloží COVID, politik či najmenšia psychická záťaž. Nekladenie nárokov na dieťa označil za jeho podcenenie.
K 17. novembru uviedol, že spoločnosť je v štádiu tretej generácie, ktorá si hovorí, že sa má dobre, tak prečo o tom hovoriť. Zdôraznil, že nesmie vládnuť ľahostajnosť a že zmúdrieť sa dá aj v blahobytných pomeroch – cez záujem o veci, snahu pomôcť a vyslovenie vlastného názoru. Zrušenie 17. novembra ako dňa pracovného pokoja podľa neho mladým paradoxne pomohlo vnímať tento sviatok lepšie.
Na 19. november 1989 spomína ako na pozitívny šok. Vtedy priamo na doskách SND vyhlásil vstup do štrajku. Spomína, že u neho doma zazvonil Milan Kňažko so žiadosťou zavolať si do Slobodnej Európy. „Ja som zmrzol. Netušil som, čo sa deje, a zavolať si vtedy do Slobodnej Európy znamenalo minimálne okamžitý vyhadzov zo zamestnania,“ povedal. Atmosféra podľa neho nebola jednoznačná – radosť bola spojená s obavou a strachom. Herci a divadlá vtedy podľa neho zohrali zásadnú spoločenskú rolu.
Na otázku, či sa dajú zmeny dosiahnuť s pokojom, keď je v spoločnosti toľko hnevu, odpovedal, že pokoj neznamená netečnosť. Hnev treba podľa neho pretaviť do rozumnej argumentácie. Pieseň Sľúbili sme si lásku vznikla rýchlo a spontánne a stala sa hymnou tých dní. „Ak sme si sľúbili ísť za pravdou a vydržať, je to téma na celý život,“ uviedol.
Dnešná spoločnosť podľa neho čaká na svoju pesničku. Mám pocit, že sa už tak intenzívne dotýkame ľudského dna, až je tu nádej, že sa od neho odrazíme, povedal. Varoval pred pocitom krivdy, ktorý vedie k nenávisti, a pred averziou voči vzdelancom. Slovenský národ podľa neho nemá takú veľkosť, aby si mohol dovoliť nechrániť si vzdelanosť.
Do projektu pripomínajúceho November ’89 sa zapojil preto, lebo je presvedčený o nutnosti morálneho pozdvihnutia spoločenského vedomia. Čo by sme si mali sľúbiť dnes? „V tej piesni sa spieva: Sľúbili sme si vydržať. Tak si musíme vzájomne sľúbiť, že vydržíme. Že vydržíme kráčať za pravdou, aj keď je to tá najťažšia cesta,“ uzavrel.


