Ilves: Ak Fico neverí v článok 5, Slovensko nemusí byť v NATO
Bývalý estónsky prezident Toomas Hendrik Ilves kritizuje európsku nepripravenosť na ruskú hrozbu, spochybňuje americké mierové návrhy a upozorňuje na dôsledky rozdielnych postojov členských štátov Únie. Európa podľa neho stále podceňuje rozsah ruskej hrozby a mala by na ruské kroky reagovať dôraznejšie.
Zatiaľ čo ukrajinskí a ruskí vyjednávači rokujú v Abú Zabí pod dohľadom Spojených štátov, Európska únia rieši, koho má vyslať ako svojho zástupcu na rokovania s Vladimirom Putinom. Európania tak riskujú, že o budúcej bezpečnostnej architektúre kontinentu sa bude rozhodovať bez ich priamej účasti. Zároveň zostáva otázne, či je samotná Európa dostatočne jednotná na to, aby dokázala presadzovať spoločné záujmy.
Výraznou prekážkou je aj rozdielny prístup jednotlivých členských štátov k Moskve. Slovenský premiér Robert Fico udržiava kontakty s Vladimirom Putinom a hovorí o pragmatických vzťahoch s Ruskom. To podľa Ilvesa európsku jednotu výrazne sťažuje. Riešením by podľa neho mohlo byť aj zrušenie práva veta v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike Európskej únie.
Hybridná vojna ako výhovorka
Ilves upozorňuje, že za slovným spojením hybridná vojna sa často skrýva neochota pomenovať skutočnosť. Rusko podľa neho útočí na európske krajiny rôznymi spôsobmi a Európa by mala na tieto kroky reagovať oveľa dôraznejšie. Navrhuje napríklad zákaz vstupu ruských turistov, prísnejšie sankcie či dokonca odvetné hackerské útoky.
„Bojíme sa to nazvať pravým menom. Používame eufemizmy ako hybridná vojna, čo je len výhovorka, aby sme to nenazvali vojnou. Rusko nás však, samozrejme, napáda na všetkých frontoch a vôbec sa tým netají,“ uvádza Ilves.
Podľa jeho slov ide v podstate o štátny terorizmus. Európa by mala tieto útoky brať oveľa vážnejšie, pretože budú pokračovať dovtedy, kým nedôjde k udalosti s hromadným počtom obetí. „Musíme ukázať, že sme ochotní niečo podniknúť. Po rôznych kybernetických útokoch by sme mali uvažovať aj o možnostiach, ako sú odvetné hackerské útoky,“ dodáva.
Kritika Kushnerovho návrhu
Bývalý estónsky prezident ostro kritizuje aj návrhy amerického vyslanca Jareda Kushnera. Podľa Ilvesa svedčia o úplnej historickej a diplomatickej negramotnosti. Základné princípy podľa neho vždy porušovalo Rusko, ktoré teraz žiada bezpečnostnú dohodu, hoci takéto dohody existujú už desaťročia.
„V podstate hovorí, že Európa by mala urobiť niečo, čo už robíme. Robíme to od roku 1975 a od roku 1990 aj v rámci KBSE, neskôr OBSE, a prostredníctvom Parížskej charty. Problém je v tom, že Rusko ich všetky porušilo a nechce sa nimi riadiť,“ vysvetľuje Ilves.
Podľa neho by sa takéto návrhy mali opierať o dodržiavanie základných princípov Parížskej charty, KBSE a Budapeštianskeho memoranda. „Nemali by sme sa snažiť vymýšľať koleso nanovo, navyše nesprávnym spôsobom,“ dodáva.
Odkaz Ficovi: Môžete odísť
Ilves reaguje aj na postoj Roberta Fica k NATO. Pripomína, že ak krajina v Aliancii vyhlási, že neverí v článok 5, alebo ak jej líder hovorí, že jeho krajina v tento článok neverí, riešenie je jednoduché.
„Čítal som Ficov komentár, v ktorom povedal, že nemáme záujem o článok 5 Severoatlantickej zmluvy. Nuž, dobre, tak odíďte. My o článok 5 záujem máme. Môžete odísť, pán Fico,“ uvádza Ilves.
Dodáva, že ak krajina v NATO vyhlási, že neverí v článok 5, nemusí byť súčasťou Aliancie. Zároveň pripúšťa, že prístup takejto krajiny sťažuje jednotu Únie. Ako možné riešenia navrhuje zrušenie práva veta v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike zakotveného v Lisabonskej zmluve alebo pretvorenie Európskej únie bez krajín, ktoré blokujú jej suverenitu.
Obavy o pripravenosť Európy
Ilves varuje, že Európa nie je pripravená ani na hybridnú vojnu, nieto ešte na vojnu v plnom rozsahu. Pokiaľ ide o Spojené štáty, upozorňuje, že zahraničná politika bude naďalej v rukách Bieleho domu, a nie Kongresu. Prípadná proukrajinská väčšina v americkom Kongrese preto podľa neho nemusí automaticky znamenať zmenu zahraničnej politiky USA.
Ako konečný cieľ vojny na Ukrajine označuje návrat k hraniciam, ktoré Rusko oficiálne uznalo v roku 1991, a rešpektovanie Budapeštianskeho memoranda o územnej celistvosti Ukrajiny. Zároveň pripomína, že sa nikdy nemožno spoľahnúť na nič, čo podpísalo Rusko.


