Vojna nie je len o bojoch. Civilisti v Charkove čelia každodennému strachu aj chudobe
CHARKOV – V Charkove sa poplachy varujúce pred ruskými dronmi a leteckými bombami stali bežnou kulisou každodenného života. Počas rozhovoru s českou spisovateľkou a novinárkou Adélou Knapovou, pre ktorú sa toto východoukrajinské mesto stalo druhým domovom, siréna zaznela viackrát.
Práve do Charkova zasadila dej poviedok svojej knihy Krvavý kompót. Tá čoskoro vyjde v ukrajinčine. Ako uviedla, kniha je už preložená, no čaká sa na tlačiareň, keďže ruské útoky na tlačiarne či sklady proces komplikujú. Jej kyjevský vydavateľ hľadá, kde knihy uskladniť tak, aby sa im nič nestalo.
Kniha Krvavý kompót nie je typickou reportážnou knihou. Niektoré kapitoly majú podobu literárnej reportáže, iné pracujú so symbolikou. Podľa Knapovej sa do reportáží nedá dostať celá pravda, pretože sa musí zamerať na konkrétne mená a lokácie. Fikcia jej naopak dovoľuje ísť do hĺbky.
„Pre mňa je beletria oveľa pravdivejšia než akákoľvek reportáž alebo dokument, pretože nepodlieha času,“ hovorí spisovateľka.
Priznáva, že kniha je dosť surová a čitatelia jej písali, že je bolestivé čítať ju. Dve poviedky – Lovecká sezóna a Jedna plus jedna v Tripiči – boli už pred dvomi rokmi pre Ukrajincov problematické z pohľadu politickej korektnosti. Dnes je téma násilnej mobilizácie prakticky žalovateľná zo strany štátu.
„Na Ukrajine sa začala významne obmedzovať sloboda slova, spoločnosť je nesmierne rozdelená. Mňa bolí, keď sledujem, ako sa vládnuca vrstva vydala na cestu do starých čias. A ľudí, ktorí trpia, tvrdo pracujú a bojujú, nikto nepočúva,“ hovorí Knapová.
Od ukrajinských vydavateľstiev mala viacero ponúk, no po prečítaní knihy jej niektoré písali, že by ju mohli vydať až o štyri či päť rokov, alebo až po vojne. Dôvodom je, že sa ostro dotýka aktuálnych a bolestivých tém. Nakoniec sa našli dvaja ochotní vydavatelia.
Hrdinovia poviedok sú inšpirovaní reálnymi ľuďmi a udalosťami. „Každá fikcia je inšpirovaná skutočnými ľuďmi, hoci ich nepoznáte. Príbeh jednej postavy môže byť inšpirovaný osudmi desiatich ľudí dohromady,“ vysvetľuje autorka.
Na Ukrajine občas počuje slovo bezžaľnyj – neľútostný. „Ja si práveže myslím, že to tak vôbec nie je. Veci, o ktorých píšem, sú písané s veľkou láskou k ľuďom. Niekedy musíte mať radi aj tých najväčších hajzlov, pretože nikto nie je len čierny alebo biely.“
Očakáva aj reakcie v zmysle: Ako si mohla cudzinka dovoliť napísať takúto knihu? „Na druhej strane to môže byť môj štít. Ako európska autorka môžem povedať, že je výhoda písať o citlivých témach ako niekto, kto sa na ne díva s väčším nadhľadom.“
Podľa nej ukrajinskí autori nemajú odstup. „Vidím, že niektorým umelcom, ktorí tvoria tu, zostávajúc na Ukrajine, sa darí ísť tak hlboko a tak vysoko, že dokážu zachytiť podstatu nielen vojny, ale ľudskej existencie ako takej. Vizuálnym umelcom sa to darí viac než spisovateľom. Možno preto, že jazyk sa veľmi rýchlo stáva vazalom hocijakého režimu a cenzúry.“
V prípade Ukrajiny sa jej zdá, že každý druhý autor, ktorý sa priblížil k frontu, dnes už píše memoáre. „Je tu množstvo básnikov či poetiek, ktorí majú rozorvané vnútro. Samý pátos. Je to skôr o veľkej kvantite než kvalite. O sebastrednosti.“
Dodáva, že Ukrajinci to nevedia ovplyvniť, lebo sú v tom príbehu. „Jedinú chybu, ktorú vidím, je chyba systémová. Na Ukrajine ani pred vojnou príliš nefungoval systém redaktorov. Stačí, keď máte meno, a aj zlú knihu vám tam vydajú. Vo svete vám i tí najväčší spisovatelia povedia, že bez dobrého redaktora by to nešlo.“
Zdôrazňuje, že to, čo je pre zahraničných spisovateľov či novinárov téma, je pre Ukrajincov ich život. „To je neprenosná skúsenosť. Aj ja žijem v meste, ktoré sa ostreľuje, a môže ma to stáť život, ale toto nie je moja krajina. Moja rodina nie je ohrozená.“
V Charkove žijú státisíce vnútorných vysídlencov. Ľudia, ktorí prišli o všetko. Sú tu aj desiatky tisíc veteránov, ktorí žijú v chudobe a na ktorých štát kašle. Dobrovoľníci nedokážu zachrániť všetkých. Mŕtvi v prifrontových mestách ležia aj niekoľko dní na ulici, pretože rodina sa neodváži po telo ísť. Bojí sa dronov, ktoré lietajú po meste.
„Ľudia u nás si často neuvedomujú, že vojna nie je len o samotných bojoch, ale aj o tom, čo ešte vydržia civilisti. Z ktorých sa časom skôr či neskôr stávajú vojaci. Na rozdiel od politikov, ktorí majú rodinu ochránenú do dvadsiateho kolena. Je to nespravodlivé,“ uzatvára Adéla Knapová.
