Robert Fico a cynizmus bez empatie: Názor Ivana Korčoka
V deň štvrtého výročia ruskej agresie voči Ukrajine sa nielen pripomína tragédia, ale aj politické správanie našich lídrov. Ukrajina prežila štyri roky neprestajného násilia a utrpenia, pričom tisíce nevinných životov boli stratené a množstvo ľudí sa muselo vzdať svojho domova. V tejto situácii nie je žiadny, kto by chcel ukončiť vojnu viac ako samotní Ukrajinci. Opačným koncom je však to, že Vladimir Putin, ako významná postava konfliktu, ju nemôže zastaviť.
Od začiatku konfliktu zostáva ruská agresia stále tou istou nevyprovokovanou hrozbou. Ukrajina nikdy na Rusko nezaútočila, ani ho neohrozila. Ruský prezident si nedokáže predstaviť, že by jeho sused mohol byť demokratickým štátom orientovaným na Západ, a preto vyhlásil vojnu. Nielen, že sa snaží zvrátiť bezpečnostnú situáciu v Európe do stavu pred rokom 1997, ale aj chce anulovať naše členstvo v NATO. Tento fundamentalný konflikt nás všetkých priamo zasahuje.
Vladimir Putin a Robert Fico, ktorý sa aktívne podieľal na silnej propagande, zohrávajú znaky cynizmu, keď sa snaží vykresliť vlastní záujmy na úkor solidárneho prístupu k zraniteľným národom. Zatiaľ čo Fico provokuje Ukrajinu vyhrážkami, obyčajní Slováci sa snažia pomôcť. Toto je skutočný odraz tváre našej krajiny, pre ktorú je empatia a spolupráca priorita.
Napriek politickým naratívom o ruskej víťaznej ofenzíve sú fakty jasné – Rusko nedokázalo splniť svoje pôvodné ambície. Ukrajina, naopak, sa odvrátila od ruských vplyvov a silne sa orientovala na európsku budúcnosť. Zároveň sa NATO rozšírilo, čím sa ruské hranice predĺžili o vyše tisíc kilometrov. To všetko v kontraste s predsudkami našich politikov.
Robert Fico sa vo svojich vyhláseniach snaží obrať o pomoc Ukrajinu v čase, keď ju Rusko zničení a nežne vyžaduje plnenie podmienok, aby sa mohlo obnoviť. Tieto vyhrážky nie sú len nezmyselné, ale aj cynické, najmä v situácii, keď Ukrajina bojuje o prežitie a vypúšťa energiu na obnovu svojej infraštruktúry, a to bez akéhokoľvek rešpektu voči jej ťažkej situácii.
Prvou a základnou povinnosťou každého Slováka by mala byť solidarita. Ukážky tejto solidarity sú evidentné vo forme otvorenosti domácností, škôl a miest, ktoré ukazujú, že Slovensko nezavrhlo svoju schopnosť byť ľudské. Napriek politike Fica vidíme, ako Slováci nezištne pomáhajú a otvárajú svoje srdcia tým, ktorí sa ocitli v ťažkostiach. Solidarita nie je slabosťou, ale našou skutočnou silou.
Každý z nás má zodpovednosť pripomínať si, že Ukrajina dnes potrebuje podporu a uznanie za svoj hrdinský boj. Ukrajinci nie sú len obyvateľmi krajiny zasiahnutej vojnou, ale sú symbolom odporu, ktorý vyžaduje úctu a podporu všetkých, ktorí veria v hodnoty demokracie a humanizmu. Slovensko musí obnoviť dôveryhodnosť a rešpekt voči našim európskym partnerom a nadviazať na hodnoty, ktoré nás tradične definovali.
