Čoraz viac Slovákov stráca na November ’89 názor
Kým pre bývalých komunistických funkcionárov znamenal pád režimu stratu vlastnej dôležitosti, dnes spoločnosť čelí inému problému – rastúcej skupine ľudí, ktorí k udalostiam spred desaťročí a výdobytkom slobody nevedia zaujať žiadny postoj.
Otázkou „Čo dnes rozdeľuje spoločnosť?” otvoril moderátor Braňo Dobšinský diskusiu s názvom Krpce, valašky a plebejské košele? na festivale Nežná.
Názorové rozdelenie je prirodzené
Historička Marína Zavacká hneď v úvode diskusie podotkla, že názorové rozdelenie je vlastne prirodzené. „Je to úplne normálne, pretože dnes tu máme slobodu vyjadrovania, ktorá tu predtým jednoducho nebola,” vysvetlila.
Zmenu, ktorú priniesol November ’89, podľa nej stále dostatočne nedoceňujeme. Ako zdôraznila, pre mnohých ľudí vtedajšieho režimu – od vedúcich funkcionárov komunistickej strany až po šéfov uličných výborov – znamenala revolúcia stratu vlastnej dôležitosti. „Pre nich November znamená to, že prestali byť dôležití,” dodala.
Varovný signál z prieskumov
Za občiansky sektor vystúpil Juraj Rizman z organizácie Post Bellum, ktorý prezentoval dáta z októbrového prieskumu iniciatívy Chcem tu zostať. Ten sa na vzorke 1 000 respondentov pýtal na vnímanie udalostí z novembra 1989. Výsledky podľa neho poukazujú na znepokojivý trend.
„Z historických momentov za posledných sto rokov vníma nadpolovičná väčšina Slovákov pozitívne len dva,” priblížil Juraj Rizman. Ako upozornil, v zahraničí je bežné, že sa k prelomovým udalostiam hlási takmer celý národ.
„Miera ľudí, ktorí k takýmto udalostiam nevedia zaujať postoj, prípadne ich vnímajú negatívne, je v iných krajinách rádovo nižšia ako u nás. A to nám naznačuje problém.”
Týmto problémom je podľa neho rastúca skupina občanov bez jasného názoru na našu minulosť. V pamätný deň 37. výročia Nežnej revolúcie a Medzinárodného dňa študentstva Rizman upozornil, že nám veľmi intenzívne rastie podiel ľudí, ktorí k Novembru ’89 nevedia zaujať postoj. „Dnes túto vzorku tvorí už 11 percent respondentov,” spresnil.
Ostnaté drôty a učebnice bez slobody
O to dôležitejšie je podľa neho komunikovať s mladou generáciou. „Nie preto, aby sme ich iba učili dejepis, ale aby pochopili, prečo je to dôležité pre našu prítomnosť. Všetko, čo dnes žijeme, stojí práve na výdobytkoch roku ’89,” hovorí Rizman.
Generácii zvyknutej voľne cestovať sa už dnes ťažko vysvetľuje, prečo starší ľudia tak intenzívne spomínajú na strihanie ostnatých drôtov v hraničnom pásme za Petržalkou. No aj túto slobodu nám podľa neho priniesol pád minulého režimu.
Na túto myšlienku nadviazala aj historička Marína Zavacká spomienkou na vtedajšiu výučbu jazykov. Učebnice ruštiny boli podľa nej schválne koncipované tak, aby obsahovali minimum praktickej konverzácie. Chýbali v nich frázy, ktoré sú dnes bežnou súčasťou angličtiny či nemčiny a ktoré by jednotlivcovi umožnili samostatne cestovať, hľadať si prácu alebo brigádu v zahraničí.
„Ten režim bol totiž veľmi prísne regulovaný aj v rámci samotných krajín Varšavskej zmluvy,” dodala historička Zavacká.


