Superodpočet môže firme ušetriť státisíce eur, preveruje sa však aj po rokoch
Firma môže mať na superodpočet výskumu a vývoja legitímny nárok, a napriek tomu naraziť na problém pri daňovej kontrole. S odstupom niekoľkých rokov totiž nemusí byť najväčším kameňom úrazu to, či vývoj reálne prebiehal, ale či ho firma dokáže dostatočne preukázať.
Superodpočet na výskum a vývoj je daňový nástroj, ktorý firmám umožňuje dodatočne odpočítať od základu dane časť výdavkov vynaložených na vlastné projekty výskumu a vývoja. Firma tak môže pri splnení zákonných podmienok znížiť svoju daňovú povinnosť napríklad vďaka nákladom na zamestnancov pracujúcich na vývoji, materiál či ďalšie oprávnené výdavky súvisiace s projektom.
Za poslednú dekádu sa superodpočet stal významným nástrojom podpory firemného vývoja. Kým v roku 2015 ho využilo len 83 subjektov, za rok 2024 ich bolo už 546. Celkový objem uplatneného superodpočtu dosiahol približne 268 miliónov eur, čo predstavovalo predpokladanú úsporu na dani viac ako 56 miliónov eur. Pri šiestich z desiatich subjektov výška superodpočtu presiahla 100-tisíc eur. V roku 2025 počet subjektov mierne klesol, no i tak si 529 spoločností prostredníctvom superodpočtu znížilo základ dane až o 228,5 milióna eur.
Pri spätnej kontrole môže nastať situácia, keď technický riaditeľ ani časť vývojárov už vo firme nepracujú, účtovníctvo prešlo na nový systém a projekt musia súčasní zamestnanci zdokumentovať nanovo. Odpovede na otázky, čo firma vyvíjala, aký technický problém riešila, v čom spočívala neistota výsledku, kto na projekte pracoval a aké náklady s ním súviseli, môžu existovať v účtovníctve, technickej dokumentácii, projektovom systéme či u bývalých zamestnancov. Pri kontrole ich však treba spojiť do jedného konzistentného príbehu podloženého dôkazmi.
„Pri superodpočte sa často sústredíme na otázku, či firma spĺňa podmienky na jeho uplatnenie. Rovnako dôležitá je však otázka, či to bude vedieť aj spätne preukázať. To, čo dnes všetci ľudia zapojení do projektu považujú za samozrejmé, už o niekoľko rokov samozrejmé byť nemusí,“ upozorňuje Filip Kasnár zo spoločnosti Novo Consulting.
Superodpočet nie je založený iba na výslednom čísle uvedenom v daňovom priznaní. Firma musí byť schopná preukázať samotný výskumno-vývojový projekt aj výdavky, ktoré si v súvislosti s ním uplatnila. Zákon preto vyžaduje napríklad písomný projekt výskumu a vývoja s predpísanými náležitosťami a oddelenú evidenciu nákladov zahrnutých do odpočtu. V praxi môže byť potrebný podstatne širší súbor podkladov – účtovné doklady preukazujú vznik nákladu, výkazy práce pomáhajú doložiť zapojenie zamestnancov a technické výkresy, protokoly o skúškach či softvérová dokumentácia zachytávajú, čo sa počas projektu reálne dialo.
„Nestačí mať účtovné podklady v jednom systéme a technické informácie v druhom. Pri spätnej obhajobe musí byť zrejmé, ako spolu súvisia. Dokumentácia by mala umožniť pochopiť projekt aj človeku, ktorý pri jeho realizácii nebol,“ vysvetľuje Branislav Krajčírik, partner vo firme Novo Consulting.
Mnohé firmy si pri uplatňovaní superodpočtu pomáhajú externým poradcom. Samotná spolupráca s poradenskou spoločnosťou však ešte neznamená, že má firma celý proces pokrytý. Rozsah a kvalita služieb sa môže výrazne líšiť – od výpočtu výšky odpočtu až po spracovanie technickej dokumentácie, nastavenie evidencie a podporu pri prípadnej daňovej kontrole.
„Z našej praxe pri daňových kontrolách superodpočtu je zrejmé, že metodický pokyn je kľúčový dokument pre jeho správne uplatnenie. Preto aj dokumentácia, ktorá nie je explicitne uvedená v legislatíve, ale je potrebná, je spomenutá práve v metodickom pokyne. Tvorba dokumentácie podľa metodického pokynu v plnom rozsahu však určite nie je štandardom medzi všetkými poradenskými spoločnosťami,“ upresňuje Filip Kasnár.
Najjednoduchšie sa dôkazy zhromažďujú vtedy, keď vznikajú. Ak firma už pri realizácii projektu vie, aké informácie potrebuje evidovať, kto je za ne zodpovedný a kde budú uložené, nemusí po rokoch rekonštruovať jeho históriu z faktúr, e-mailov a spomienok bývalých zamestnancov.
„Dobrá dokumentácia by mala obstáť aj bez človeka, ktorý ju vytváral. Ak potrebujeme pri každej otázke hľadať niekoho, kto si ešte pamätá, ako projekt pred rokmi prebiehal, je to signál, že príliš veľká časť informácií zostala nezdokumentovaná,“ dodáva Kasnár.
S odstupom času tak môže byť dôležitejšia otázka, či by spoločnosť dokázala svoj nárok presvedčivo obhájiť iba pomocou dokumentácie. Ak odpoveď nie je jednoznačné áno, problém nemusí byť v samotnom projekte výskumu a vývoja, ale v tom, čo po ňom vo firme zostalo.
