Roman Samotný: Verím, že Slovensko môže byť láskavá krajina
Občiansky aktivista a zakladateľ bratislavského baru Tepláreň Roman Samotný sa v rozhovore pri príležitosti štvrtého výročia teroristického útoku na Zámockej ulici, pri ktorom útočník zavraždil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha, a zároveň 20. výročia vzniku Iniciatívy Inakosť vyjadril k situácii LGBTI+ ľudí na Slovensku.
Podľa jeho slov sa procesy týkajúce sa postavenia kvír ľudí na Slovensku vyvíjajú protichodne. V určitých oblastiach vníma zhoršovanie situácie a radikalizáciu časti spoločnosti, zároveň však vidí prostredia a komunity, kde dochádza k pozitívnej zmene. „Vidím potenciál, že Slovensko môže byť láskavou krajinou, a v praxi to aj zažívame,“ uviedol Samotný.
Ako zlomový bod označil referendum za rodinu. Podľa jeho slov vtedy nastala stagnácia a prepad a jazyk z antikampane zameranej proti LGBTI+ ľuďom prenikol hlbšie do spoločnosti. Zdôraznil, že práve v tom období sa téma stala politickou a niektorí politici zistili, že na nej možno získať lacný politický kapitál a odvrátiť pozornosť od vlastných zlyhaní.
Samotný spomenul aj konkrétne príklady z obdobia kampane pred referendom, keď vznikali sugestívne videá a v kostoloch sa čítal pastiersky list. Z dnešného pohľadu je podľa neho spoločnosť citlivejšia a uvedomuje si, že takéto rámcovanie nie je v poriadku.
V súvislosti s coming outom opísal svoju skúsenosť chlapca z malej dediny na západnom Slovensku. Prvý coming out pred kamarátkou z evanjelického prostredia mu dodal odvahy. Neskôr sa vyjadril pred mamou a babičkou. Nezažil pritom odsúdenie, naopak, podpora kľúčových ľudí mu podľa jeho slov dodala silu a istotu.
Mladí ľudia majú dnes podľa Samotného viac možností, kde nájsť podporu, či už v komunitnom centre, odbornom poradenstve alebo prostredníctvom filmov a seriálov. Zároveň však upozornil, že tlak prichádzajúci z vrcholovej politiky má devastačný dosah na ich duševnú pohodu a sebaprijatie. Ľudia s verejným vplyvom by preto mali dôsledne zvažovať, aký slovník volia.
K cirkvám uviedol, že k viere ho viedla stará mama, neskôr však z cirkevného prostredia odišiel. Považuje za zlyhanie, že cirkvi nedokážu reagovať na dnešnú realitu a vyvíjať sa spolu so spoločnosťou. Zdôraznil však, že cirkevné spoločenstvá nie sú jednoliaty blok a čoraz častejšie zaznievajú aj hlasy katolíckych kňazov, ktorí s týmto smerovaním nesúhlasia.
K vyrovnávaniu sa s tragédiou na Zámockej povedal, že cesta je náročná a v mnohom stále ťažké ju celú uchopiť. Cíti sklamanie z vývoja politiky aj obavy z neriešenej radikalizácie. Práve to ho viedlo k intenzívnej aktivite – organizovaniu iniciatív, kampaní, podujatí a vzdelávania, ktoré podľa neho menia postoje ľudí a otvárajú ich srdcia.
Spomienky na Tepláreň má podľa vlastných slov stále zastreté útokom a udalosťami, ktoré nasledovali. Verí však, že sa časom opäť naplno vynoria pekné večery, humor a výborné zážitky. Teší ho, že Tepláreň pokračuje vo forme kabaretných párty a diskusií Tepláreň naživo. V rámci Iniciatívy Inakosť zároveň vzniklo komunitné centrum IN, ktoré poskytuje zázemie, neformálne aktivity aj odborné poradenstvo.
Na otázku, či dokáže svet ešte považovať za dobré miesto, odpovedal, že áno, hoci to bol dlhý proces. Po útoku videl neľudskosť aj necitlivé reakcie, no prevážilo poznanie, že videl ľudí aj v ich najväčšej kráse, empatii a láske. Dôležité podľa neho bolo nenechať sa pohltiť tieňom a zlobou, čo zahŕňalo psychoterapiu, stíšenie a hľadanie vnútorného pokoja.
V súvislosti s politickou scénou uviedol, že vládna moc siaha po zástupných témach, aby odvrátila pozornosť od nenaplnených sľubov a vlastných zlyhaní. LGBTI+ ľudia podľa neho slúžia ako takáto zástupná téma. Verí však, že ide len o dočasný stav a že spoločnosť politikov predbieha.
Pre kvír ľudí na Slovensku by si v horizonte desiatich až dvadsiatich rokov prial manželstvá pre všetkých a dostupnú a dôstojnú tranzíciu pre transrodových ľudí. Predovšetkým však to, aby boli prirodzenou a plnohodnotnou súčasťou spoločnosti a ich životy neboli vnímané ako tragédia, terč posmechu ani senzácia. Podľa jeho slov nejde o export cudzích vzorov, ale o súdržnosť slovenských rodín a o to, či dokážeme doma vytvoriť bezpečné prostredie, kde sa každý cíti prijatý.
