„Naša vlastná obrana bude 100-krát drahšia.“ Slovák z vojnovej zóny opísal prvé hodiny invázie aj to, prečo je únava z vojny na Slovensku absurdná
Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu na Ukrajine, no tamojší ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú spoločnosť platí za ľahostajnosť.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavení, sú práve Ukrajinci,“ uviedol Frič.
Od Iraku po Ukrajinu
Frič pôsobil ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not), neskôr sa do Iraku a Sýrie vrátil ešte asi desaťkrát už ako humanitárny pracovník. Práve tam si prešiel prvou fázou spracúvania násilia a smrti.
„Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie,“ povedal.
Cestu k odolnosti prirovnal k posttraumatickému stresovému syndrómu (PTSD), ktorým trpia mnohí fotografi či humanitárni pracovníci začínajúci v takýchto oblastiach. Po návrate domova k malým deťom mu bežné starosti pripadali bezvýznamné. „Pocit povinnosti. Tým, že máme deti a manželka ma potrebovala, ma to prinútilo fungovať lepšie,“ opísal návrat do života v Poprade.
Prvé hodiny invázie
Na ukrajinsko-slovenskej hranici bol Frič medzi prvými hneď v prvý deň invázie. Podľa jeho slov platí jasný vzorec správania – pri vypuknutí bojov najprv utekajú tí najbohatší, potom bežní ľudia a až naposledy tí najchudobnejší, keď už nemajú inú možnosť.
„Štát je obrovský kolos a trvá mu, kým sa prebudí. Hasiči či veľké organizácie dorazili až na druhý či tretí deň,“ povedal. Sám počul správy v rozhlase ráno o siedmej, hneď volal šéfovi a o jedenástej dopoludnia bol už v Ubli. Za hodinu mal auto prázdne a telefonoval, aby doviezli ďalšie zásoby.
Únava z vojny na Slovensku
Od februára 2022 prešlo už takmer päť rokov a masová solidarita opadla. Frič to vníma s úsmevom. „Nemáme byť z čoho unavení, lebo tu sa nebojuje. Žijeme v jej tieni, ale tí, čo majú právo byť unavení, sú Ukrajinci.“
Aj preto dnes na Ukrajinu vozí slovenských novinárov a robí príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou. Ako príklad uviedol podzemnú školu v Charkove vybudovanú na úrovni protiatómového krytu, kde sa učí tisíc detí v dvoch zmenách. „Stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov,“ opísal.
V Kyjeve bývali u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami, pretože útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite.
Slovenské centrum v Slaviansku
Uprostred ostreľovania v mestách ako Kramatorsk či Slaviansk funguje humanitárne centrum, ktoré Frič nazval „Slovenské a žiadne iné“. Dnes slúži najmä ako relaxačné centrum pre humanitárnych pracovníkov a vojakov z frontu, postavili tam aj saunu.
Náklady na výjazdy novinárov hradí súkromný sponzor. „Peniaze nejdú z verejnoprávnych médií. Mám súkromného sponzora – človeka, ktorý pôsobil v médiách a chápe, že pravdivé informácie sú kľúčové.“
Život pod dronmi
Až 80 percent Fričových aktivít sa odohráva na Slovensku – prevádzkuje sociálny šatník, komunitné centrum a stavia centrum pre deti so psychickými problémami. Situáciu ľudí na Ukrajine však vníma ako najhoršiu zo všetkých, aké zažil.
Ako príklad uviedol matku v Charkove so šesťmesačným dieťaťom, ktorej materská je v prepočte 50 eur mesačne, pričom plienky a potraviny tam stoja rovnako alebo viac ako na Slovensku.
V teréne dodržiava bezpečnostné návyky – na čerpacej stanici natankuje, odparkuje auto 50 metrov ďalej a až potom ide zaplatiť. V Kyjeve nespí na posteli, ale na zemi za posteľou, aby ho nezasiahli sklenené črepiny.
„Ak prenecháme Ukrajinu Rusku, naša obrana bude stokrát drahšia“
Na otázku o hlasech, že by sa Ukrajina mala vzdať územia v prospech mieru, Frič odpovedal: „Ty by si nechal svoj byt niekomu z Ruska a išiel žiť do prenájmu v Nemecku len preto, že Rus ten tvoj byt chce?“
Geopoliticky podľa neho platí, že je nepomerne lacnejšie dodávať Ukrajine zbrane a peniaze, aby bojovala, než nechať Ukrajincov prehrať a potom musieť do vojny priamo zapojiť vlastné sily. „To by bolo desaťnásobne až stokrát drahšie.“
O vojne sa rozpráva aj so svojimi deťmi. „Deti to vnímajú tak, že ide o ruskú agresiu a jediný spôsob, ako dosiahnuť mier, je poraziť agresora a vyhnať ho z Ukrajiny.“
Od fotoreportéra k humanitárnemu pracovníkovi
Frič bol pôvodne reportážny fotograf. „Nepoznám jediného fotoreportéra, ktorý by mal plne funkčnú rodinu. Buď sa rozhodnete meniť svet reportovaním a chodíte po svete, alebo sa venujete rodine. Ja som si vybral rodinu.“
