Ombudsman Dobrovodský žiada zmenu pravidiel pre sociálne dávky
Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský vstúpil do konania na Ústavnom súde SR a ostro skritizoval podmieňovanie sociálnych dávok povinnou prácou. Podľa jeho stanoviska štát takýmto odňatím príspevkov degraduje ľudskú dôstojnosť na obyčajný nástroj svojej politiky.
Slovenský systém pomoci ľuďom v núdzi čelí vážnym ústavným výhradám. Ombudsman poslal Ústavnému súdu SR podrobné stanovisko, v ktorom spochybňuje pravidlo odnímať sociálne dávky ľuďom, ktorí neodpracujú určité hodiny v rámci aktivizačných prác. Súčasná legislatíva totiž vedie k tomu, že človek pri nesplnení povinnosti príde o celú sumu určenú na zabezpečenie najzákladnejších životných potrieb.
Kým skupina opozičných poslancov vo svojom návrhu argumentuje predovšetkým ohrozením práva na život, ombudsman volí odlišnú právnu cestu. Zdôrazňuje, že štát síce má právo motivovať ľudí k aktivite, no trest za neúčasť nesmie siahať na samotné dno materiálneho prežitia človeka.
Dôstojnosť nie je zásluha za prácu
Verejný ochranca práv pripomína, že nárok na existenčné minimum má patriť každému bez ohľadu na to, koľko hodín odpracoval. Štát by nemal využívať chudobu a odkázanosť ľudí ako páku na to, aby ich prinútil plniť určité úlohy. Ak sa výplata najzákladnejšej pomoci zmení na odmenu za poslúchanie, dochádza podľa neho k popretiu ľudskej dôstojnosti.
Dobrovodský zároveň upozorňuje, že suma dávky v priebehu rokov rástla nepomerne pomalšie než inflácia, priemerná či minimálna mzda. To, čo Ústavný súd v minulosti označil za hraničné riešenie, už dnešná právna úprava dávno presiahla a situáciu odkázaných ľudí ešte viac zhoršila.
Trestanie celých rodín a nemecký príklad
Analýza ombudsmana si všíma aj ďalší problém, ktorým je princíp kolektívnej viny. Ak aktivizačnú povinnosť nesplní jeden člen domácnosti, úrad zníži príspevok celej rodine. Následky tak znášajú aj ľudia, ktorí za porušenie pravidiel vôbec nemôžu.
Dobrovodský sa opiera aj o verdikty nemeckého Spolkového ústavného súdu. Ten už v minulosti jasne povedal, že existenčné minimum je nedotknuteľné a nemôže sa podmieniť správaním človeka. Nemecké súdy rázne odmietli plné odoberanie dávok a zdôraznili, že štát musí ľuďom garantovať nielen biologické prežitie, ale aj schopnosť fungovať v spoločnosti.
