Únava z vojny? Ukrajinci ju „vypnúť“ nemôžu, tvrdí humanitárny pracovník Frič
Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavený, sú práve Ukrajinci,“ hovorí Frič.
Od masívnej vlny solidarity až po tichú apatiu
Od februára 2022 prešlo už takmer päť rokov. Masová solidarita na hraniciach opadla, zbierkové účty sú prázdne a prieskumy ukazujú, že v spoločnosti zhasína záujem. Slovenská spoločnosť, vyčerpaná zdražovaním a nekončiacim konfliktom, hlási hlbokú únavu z vojny. Lenže kým my doma vypíname správy, v ostreľovanom Charkove či Chersone sa na realitu všedných dní nikto opýtať nechodí.
Frič bol na ukrajinskej hranici už v prvých hodinách ruskej agresie a na spálenú zem v Buči k deťom, ktoré sa v krytoch začali báť denného svetla, sa vracia dodnes. Neprispôsobil sa celospoločenskému nezáujmu a namiesto rečí naskakuje do auta a doručuje generátory, potraviny a lieky priamo do frontového pekla.
Od Iraku po Ukrajinu: Ako sa buduje odolnosť voči traume
Frič pôsobil hlavne v Iraku a v Sýrii. Prvýkrát tam išiel ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not). Potom sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, už ako humanitárny pracovník spojený s pomocou ľuďom.
„Tam som si prešiel prvou fázou – keď vidíš mŕtve telá a násilie, veľmi ťažko sa to spracúva. Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie,“ opisuje.
Cesta k odolnosti, ktorá človeku dovolí pracovať a pomáhať, býva náročná. Frič ju prirovnáva k posttraumatickému stresovému syndrómu (PTSD). „Mnohí fotografovia či humanitárni pracovníci, ktorí začínajú chodiť do takýchto oblastí, trpia touto formou psychickej traumy,“ hovorí.
Keď sa po mesiaci vrátil domov k malým deťom, jeho manželka riešila nakupovanie plienok, varenie či prácu okolo domu. „Mne to v porovnaní s tým, čo som zažil tam, pripadalo úplne bezvýznamné a nezmyselné. Vznikali z toho aj konflikty.“
To isté podľa neho dnes prežívajú chlapi, ktorí prídu z frontu na „opušťák“. „V zákopoch prežili roky a videli, ako im zabíjajú spolubojovníkov. Keď sa vrátia domov, často to nedokážu zvládnuť, lebo si zvykli na úplne iné prostredie. Pre nás novinárov a humanitárnych pracovníkov je to podobné, hoci v menšej miere, lebo tam netrávime až toľko času.“
Späť do bežného života k rodine v Poprade ho vrátil pocit povinnosti. „Tým, že máme deti a manželka ma potrebovala, ma to prinútilo fungovať lepšie – aj keď to určite nebolo dokonalé a náš vzťah to ovplyvnilo. Ukotvenie vo vzťahoch je však kľúčové.“
„Únava z vojny na Slovensku? Ukrajinci si správy vypnúť nemôžu“
Frič vníma frázu o únave Slovákov z vojny s úsmevom. „Nemáme byť z čoho unavení, lebo tu sa nebojuje. Žijeme v jej tieni, ale tí, čo majú právo byť unavení, sú Ukrajinci.“
Ľudia na Slovensku sú však unavení už z neustálych správ a nechcú o vojne ani počuť. Aj preto je dnes jeho práca iná. „Pomaly každá druhá moja cesta nesmeruje len s humanitárnou pomocou, ale beriem so sebou novinárov. Robíme príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou, aby sme verejnosti priblížili realitu a ukázali, prečo majú Ukrajinci právo povedať, že sú unavení.“
Život pod dronmi a boj s ľahostajnosťou
Novinárom sprostredkováva konkrétne príbehy. Napríklad podzemnú školu v Charkove – úplne novú školu vybudovanú hlboko v zemi na úrovni protiatómového krytu. V samotnom Charkove je takýchto nových podzemných škôl už asi desať. V tejto konkrétnej sa učí tisíc detí v dvoch zmenách.
„Hoci sú v kryte v bezpečí, stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov. To je realita, v ktorej tie deti žijú,“ približuje.
V Kyjeve bývali u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami, pretože útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite 24/7. Stretli aj majora americkej armády vo výslužbe, ktorý má päť detí, no prišiel pomáhať ukrajinskej logistike. Keď sa ho Frič opýtal na motiváciu, povedal: „I came here to kill Russians.“ Hnala ho frustrácia z agresie.
Až 80 percent Fričových aktivít je na Slovensku – majú sociálny šatník, komunitné centrum, staviame centrum pre deti so psychickými problémami. „No situáciu ľudí na Ukrajine vnímam ako najhoršiu zo všetkých, aké som zažil. Pomoc tam je najpotrebnejšia.“
Frič uvádza príklad matky v Charkove so 6-mesačným dieťaťom. „Jej materská je v prepočte 50 eur mesačne. Plienky a potraviny tam pritom stoja rovnako alebo viac ako u nás. Tí ľudia museli opustiť domovy, mnohí prišli o manželov a na všetko sú sami.“
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
