Čo musí Robert Fico urobiť, aby sa vyhol nepredstaviteľnému scenáru
Premiér musí všetku svoju pozornosť sústrediť na rozpočet. No zaistiť si podporu autonómneho Tomáša Tarabu je tá najmenšia starosť. Viac by ho mal trápiť Ústavný súd.
Keď sa problém nevyrieši hneď, kým sa ešte dá zvládnuť, zvyčajne vám prerastie cez hlavu. A ak nie, máte celkom slušnú šancu, že sa aspoň strápnite. Tento komentár mal byť pôvodne iba o najzbytočnejšej telenovele, na ktorú sa premenila výmena ministra životného prostredia Tomáša Tarabu.
Robert Fico za ním pred týždňom žialil tak, ako keby mal Andrejovi Dankovi obetovať svojho jediného syna, minister zas označil svojho možného nástupcu Filipa Kuffu za „závadovú osobu“ a Kuffa najnovšie tvrdí, že ho premiér od funkcie odhováral.
Problém pre Danka, nie pre Fica
Chápeme, prečo všetci zrazu v Tarabovi vidia kľúčovú postavu jesene. Taraba využíva situáciu a zvyšuje svoju politickú cenu. Svoju poslaneckú autonómiu si zrejme bude nechávať na zákony, ktoré bude do parlamentu predkladať SNS, prípadne Rudolf Huliak, a na kľúčové priority Smeru a Roberta Fica nesiahne.
Premiér bude jeho hlas momentálne potrebovať najmä na rozpočet, no ak Fico už úplne nerezignoval na domácu politiku, buď má jeho podporu už zaistenú, alebo si ju zaistí do 30. septembra, keď má prezident Peter Pellegrini Tarabu odvolať.
Ani premiér nechce riskovať
Taraba sa musí správať racionálne. Nestabilné parlamentné počty môžu byť, paradoxne, pri rozpočte Ficovým najmenším problémom. Ak by rozpočet neprešiel, rovnalo by sa to vyhláseniu nedôvery jeho vláde aj bez toho, aby o tom dal hlasovať.
Predseda poslaneckého klubu Smeru Ján Richter má pravdu, že vyrovnaný rozpočet je formalita. No má smolu, že je to formalita predpísaná ústavným zákonom. Ak vláda predloží deficitný rozpočet a opozícia ho napadne ako protiústavný, dôležité bude, aby ho Ústavný súd neškrtol a neuvrhol krajinu vo volebnom roku do rozpočtového provizória.
Najrozumnejšie by bolo, aby sa na Ústavný súd čím skôr obrátila samotná vláda a požiadala ho o výklad ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti.
Vládny vlk sýty, ústavná ovca celá
Ústavný súd by tým z vlády sňal politickú zodpovednosť za predloženie nereálneho rozpočtu. Keď posudzovali súlad rozpočtu na rok 2025 s ústavou, uviedli, že si uvedomujú riziko „judicializácie rozhodovania o ekonomických a politických otázkach“. V tom istom judikáte výslovne konštatovali, že Ústavný súd nemôže posudzovať „reálnosť ekonomických aspektov štátneho rozpočtu“.
Aj tretí problém, ktorý nechal zájsť priďaleko, súvisí s rozpočtom. Tým je ďalšia telenovela, tentoraz okolo transakčnej dane. Raz bola nezrušiteľná, potom vydal premiér príkaz na jej zrušenie a teraz sa zas rušiť nebude, lebo výpadok príjmov nemajú čím vykryť.
Neriešiteľný Ficov problém
Ak bola doteraz daň z finančných transakcií symbolom všetkého, čo robí štvrtá Ficova vláda v ekonomike zle, teraz je aj symbolom toho, že vláde je všetko jedno. Koalícia nedokáže zladiť svoj vnútorný rozpad, svoju neschopnosť riadiť fiškálnu politiku, potrebu konsolidovať a požiadavky predvolebného roka.
Ako poznamenal emeritný predseda Ústavného súdu Ján Mazák, bez právneho štátu nie je ani ekonomický rast, lebo na ten je nevyhnutne potrebná predvídateľnosť a právna istota. Právny štát totiž oslabuje, spochybňuje alebo aspoň ignoruje zámerne, programovo a najmä úspešne.
Ficove tri problémy, ktoré sa mu riešiť nechce, sú len dôsledkom problému, ktorý riešiť nedokáže: toho, že táto koalícia vôbec vznikla a stále nejakým zázrakom funguje aspoň tak, aby sa mohla tváriť, že riadi štát.
