Štátu chýba empatia k chorým, tvrdí bývalá riaditeľka Nadácie Detského kardiocentra
Ak človek nie je empatický, nemôže sa venovať takej náročnej problematike, ako je zdravotníctvo. V rozhovore to uviedla bývalá riaditeľka Nadácie Detského kardiocentra Mária Kadlečíková, ktorá takmer tridsať rokov pôsobila v organizácii chrániacu srdcia najzraniteľnejších pacientov.
Nadácia Detského kardiocentra vznikla pri špičkovom špecializovanom pracovisku – dnešnom Detskom kardiocentre v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Kadlečíková hovorí o boji o životy najmenších pacientov v momentoch, keď systém zlyháva a časť jeho ťarchy musia prevziať neziskové organizácie.
K práci ju priviedla smrť syna priateľov
K túžbe pomáhať ju priviedla smrť desaťročného syna jej priateľov. „Prišla som tam dobrovoľne, keď našim priateľom zomrel desaťročný syn. Vôbec nevedeli, že má choré srdce. Medzi tým, ako to zistili, a jeho úmrtím prešlo len pár mesiacov. Považovala som to za príšerne nespravodlivé,“ opisuje Kadlečíková.
Smútok a súcit s rodičmi ju podľa vlastných slov tlačili konať. Vydala sa do Detského kardiocentra, ktoré viedol profesor Jozef Mašura. „Posadila som sa u neho v pracovni a povedala som mu: Pán profesor, chcem pomáhať. Nechala som mu na seba kontakt a o pár mesiacov sme už spolupracovali,“ spomína.
Deti s chorým srdcom sa niekedy báli aj zasmiať
Kadlečíková začala pomáhať najprv návštevami detí v nemocnici. Neskôr oslovovala známe tváre z televíznej obrazovky, aby deti potešili. „Prišli ich rozosmiať aj Stano Radič či Jaro Filip, Katka Hasprová, neskôr aj ďalší ľudia z televíznych obrazoviek,“ vymenúva.
Deti s chorým srdcom podľa nej nemali úplne bežný život. Nechodili na ihriská a po uliciach ako ich rovesníci. „Deti s kardiologickými diagnózami často brzdili rodičia aj lekári, lebo sa o ne báli. Nesmeli sa namáhať a mnohé z nich sa dokonca niekedy báli aj zasmiať. V živote, v ktorom očakávali bolesť, dostali vďaka takýmto návštevám aj radosť,“ hovorí.
Nadácia zabezpečovala aj základné vybavenie
Nadácia postupne zabezpečovala základné veci ako polohovacie postele, nábytok do ošetrovní, klimatizáciu či nové okná na oddelenie JIS. „Spočiatku sme zháňali úplne základné veci – mikrovlnku, ohrievač na fľaše či cumlíky. Výnimkou neboli ani medicínske prístroje či technické vybavenie,“ približuje Kadlečíková.
Zdôrazňuje, že v minulosti bol príchod dieťaťa s chorým srdcom pre rodičov veľký šok. Dnes sú na to mnohí pripravení už z prenatálnych vyšetrení. „Srdce je to najdôležitejšie na svete. Keď bije srdce, žijeme. A rodičia si to uvedomujú,“ dodáva.
Deti potrebujú žiť ako ich zdraví rovesníci
Podľa Kadlečíkovej sa situácia v prístupe k deťom s kardiologickými diagnózami zmenila. „Dnešné výskumy hovoria, že tieto deti potrebujú žiť do čo najväčšej miery tak, ako ich zdraví rovesníci. Dnes aj deti s kardiologickými diagnózami môžu bez obáv svoje prežívanie naplno prejaviť,“ uvádza.
Rodiny detí s chorým srdcom podľa nej najviac potrebujú záujem. Nadácia preto začala pracovať so špeciálnymi pedagógmi, ktorí chodili priamo do rodín. Pomáhajú deťom v psychomotorickom vývoji, ktorý zaostal vplyvom zákrokov, liečby a dlhých pobytov v nemocnici.
Technika pomáhala deťom zostať v kontakte s triedou
Deti sa už dnes vzdelávajú priamo v nemocnici. Mnohé však po prepustení nemohli ísť priamo medzi ľudí, najmä po veľkých operáciách alebo transplantáciách mali oslabenú imunitu. Nadácia preto začala používať takzvaných Avatarov – roboty umiestnené v triede spolu so spolužiakmi dieťaťa.
„Dieťa sa cez robota dokáže zapojiť do vyučovacieho procesu a je súčasťou atmosféry, môže sa tiež porozprávať so spolužiakmi, integrovať,“ vysvetľuje Kadlečíková. Nadácia zakúpila aj okuliare na virtuálnu realitu so špeciálnym programom, ktoré pomáhali odpútať pozornosť dieťaťa pri nepríjemných zákrokoch.
Stav slovenského zdravotníctva ide podľa nej dolu vodou
Po rokoch by mal byť podľa Kadlečíkovej štát v takej kondícii, aby pacienti dostávali všetko, čo si ich ochorenie vyžaduje. „Štátu chýba empatia k chorým a k ich blízkym, ktorí sa o nich starajú. A to je základ. Ak niekto nie je empatický, nemôže sa venovať takej náročnej problematike, ako je zdravotníctvo,“ tvrdí.
Stav slovenského zdravotníctva vníma kriticky. „Všetci to hovoria a ja, žiaľbohu, nemám iný názor: ide to dolu vodou. Tak, ako sme v minulosti suplovali zdravotníctvo my, neziskové organizácie, tak to robíme aj teraz,“ uzatvára Kadlečíková.
