František Mikloško o Slovensku: Nepriateľ je našou súčasťou
František Mikloško, dlhoročný politik a poslanec KDH, vyjadruje presvedčenie, že problém Slovenska spočíva v jeho historickej potrebe mať nejakého nepriateľa. Slovensko prešlo rôznymi formami opozičného boja, či už to boli Maďari, Česi, alebo neskôr liberalizmus. Mikloško tvrdí, že táto tendencia sa premieta do spôsoby, akým sa Slovensko nikdy nestalo stabilným štátom so silným a zjednocujúcim príbehom.
Mikloško analyzuje vnútornú politickú apatiu, čohosi ako vnútornú emigráciu, keď sa občania stiahli do svojej osobnej sféry a prestali sa aktívne zaujímať o politiku. Tento útlm nielenže podkopáva kvalitu slovenskej demokracie, ktorá z jeho pohľadu dosahuje deviatku na stupnici od 1 do 10, ale aj podnecuje masovú migráciu mladých ľudí, ktorí hľadajú lepšiu budúcnosť inde.
Kritika politiky a identita Slovenska
Mikloško sa obracia k otázkam liberalizácie a jej vplyvu na slovinskú kultúru. V politike sa rozmohli obavy z autokratického smerovania a čoraz viac sa zdá, že mocenské ambície Roberta Fica dominujú na politickej scéne. Mikloško varuje pred tendenciami porušovania slobôd a autokratizáciou, pričom upozorňuje, že aj keď môže existovať snaha o reguláciu, priamo zasahovať do občianskych združení je prekročením istých hraníc.
Jeho postoj voči liberálnym hodnotám je ambivalentný – chápe potrebu ich ochrany, ale zároveň varuje pred ich potenciálnym zneužitím na potlačovanie individuálnych práv. Názov „obranné politiky“, ktoré niektorí zastávajú, považuje za kontraproduktívny, keďže obidve strany súčasného spektra sa snažia presadzovať svoje hodnoty na úkor druhých.
Spoločný príbeh a perspektíva
Mikloško hovorí, že chýba Slovensku spoločný príbeh, aký majú Česi a Maďari, a to bráni Samostatnému Slovensku v efektívnom vládnutí. Vznik nových generácií a hľadanie spojenia s minulým posilňuje jeho presvedčenie, že len spoločný detský príbeh nájde cestu k zjednoteniu spoločnosti.
Rok 1989 a jeho následky sa ukazujú ako zlomový bod, od ktorého sa história kolektívneho odmietania nepriateľa začala prenášať do doby po páde totalitarizmu. Mikloško zdôrazňuje, že jeho pohľad na slovenskú politiku je sformovaný skúsenosťami z komunizmu a bojom za slobodu, a preto si nemyslí, že by sa situácia v štáte mala vyhrotiť k nevyhnutnému konfliktu, ktorý sa snaží vyvolať aj jeho politická konkurencia.
KDH a jeho budúcnosť
Mikloško sa zamýšľa aj nad budúcnosťou KDH. Pozoruje potrebu revalorizácie ideí, za ktorými táto strana stála, a čelí otázke, či dokáže zostávať relevantná v dobe, keď populizmus preberá moc na strednej Európe. Je presvedčený, že ak sa KDH zameria na hodnotovú politiku a priehľadnosť, môže byť silným hráčom.
Sledovaním aktuálnych trendov Mikloško, ktorý má za sebou štyri dekády politického života, podnecuje diskusiu o nádeji a obnovenej radosť zo života, ktorá, ako sám priznáva, sa medzi slovenskými občanmi vytráca. Dôvodom je nielen politická situácia, ale aj atmosféra, v ktorej sa cítia nielen unavení, ale aj bez perspektívy na zlepšenie svojich podmienok.
