Ficov Ľvov alebo Blanárova Moskva? Ktorá tvár slovenskej vlády je pravá?
Medzi dvoma bezpečnostnými predstavami sa nedá donekonečna kľučkovať. Tu už dvojkoľajnosť nie je pragmatizmom, ale politickou schizofréniou a strategickou slepotou.
Robert Fico v Ľvove hovoril o rešpekte k Ukrajine a dobrých susedských vzťahoch. Jeho minister zahraničných vecí však pár dní predtým v Moskve rokoval o pragmatickej spolupráci s režimom, ktorý Ukrajinu vojensky ničí s cieľom nielen olúpiť ju o územia, ale pozbaviť ju nezávislej suverénnej štátnosti a slobody rozhodovania o svojej budúcnosti.
Obe cesty sú súčasťou vládnej diplomacie. Nezakryjú však rozdiel medzi obeťou a agresorom a potvrdzujú schizofréniu vo vnímaní slovenského národnoštátneho záujmu.
Štvrté spoločné zasadnutie slovenského a ukrajinského kabinetu 5. novembra prinieslo výsledky. Slovensko dodá 54 generátorov, poskytne peniaze na civilné úkryty a nemocnice, prisľúbilo tri elektrické lokomotívy. Dohodli sa dvojjazyčné gymnáziá, zlepšovanie hraničných priechodov a príprava energetických projektov. Fico opätovne potvrdil podporu vstupu Ukrajiny do EÚ.
Najpozoruhodnejší však bol jazyk predsedu slovenskej vlády. Ukrajinskému premiérovi Serhijovi Koreckému prejavil rešpekt za riadenie krajiny vystavenej obrovskému vojenskému tlaku. Posmešky a urážky, ktoré si na adresu ukrajinského vedenia dovolí pred slovenským publikom, v Ľvove nezazneli.
Ukrajinské médiá na rokovanie zareagovali zmiešane. Kým Kyiv Post v návšteve videl signál zmiernenia Ficovho postoja, Kyiv Independent pripomenul jeho blízkosť k Moskve aj odmietanie časti európskej pomoci.
Je smutné, že Ukrajinci musia hádať, ktorá tvár slovenského premiéra je pravá. Potrebujú suseda, ktorý plní dohody. A tu je prvý test. Koreckyj očakáva konečné rozhodnutie o obnovení núdzových dodávok elektriny zo Slovenska. Fico ich nechal zastaviť počas sporu o ruskú ropu.
Minister zahraničných vecí Juraj Blanár 26. októbra obnovoval v Moskve medzivládnu hospodársku a vedecko-technickú spoluprácu. Odôvodňoval ju neprípustnosťou železnej opony medzi Putinovým vojnovým Ruskom a Európou a potrebou normalizovať vzťahy s agresívnou revizionistickou imperialistickou mocnosťou.
Po rokovaní s ruským kolegom Sergejom Lavrovom hovoril o národnoštátnych záujmoch, energetickej bezpečnosti a vzťahoch v oblastiach, ktoré nepodliehajú sankciám.
Štvrtá Ficova vláda tak ponúka dva odlišné obrazy. V Ľvove pomáha obetiam ruskej vojny a sľubuje ťažko skúšaným Ukrajincom európsku budúcnosť. V Moskve obnovuje perspektívu normalizácie spolupráce s pôvodcom najväčšej vojny v Európe od roku 1945.
Túto vnútornú rozpornosť slovenskej zahraničnej politiky potvrdilo stretnutie prezidentov krajín V4. V ten istý deň, keď premiér Fico rokoval v Ľvove, sa v Trenčíne prezident Peter Pellegrini prihlásil k podpore územnej celistvosti Ukrajiny, jej právu brániť sa proti ruskej agresii a k spravodlivému, trvalému mieru.
Z ekonomického hľadiska má Slovensko pre spoluprácu so susednou Ukrajinou silné dôvody. Fungujúca ukrajinská železnica pomáha aj našim oceliarňam. Lepšie hranice, energetické prepojenia a budúca obnova otvárajú príležitosti našim firmám.
Naopak, osobitný vzťah s Moskvou zostáva zaťažený vojnou, sankciami aj pretrvávajúcou neistotou, či revizionistické Rusko vôbec chce rešpektovať suverenitu svojich susedov. Lacnejšia surovina nie je automaticky lacnejšou bezpečnosťou.
Fico v júni sám vyhlásil: „Želáme si stabilnú a demokratickú Ukrajinu, pretože to potrebujeme na Slovensku.“ Toto je východisko, s ktorým sa dá súhlasiť. Len ho treba vziať vážne. Stabilná Ukrajina sa neudrží iba školami, lokomotívami a občasným povzbudením. Potrebuje aj schopnosť ubrániť sa a dosiahnuť mier, ktorý nebude prípravou na ďalšiu ruskú agresiu.
Medzi týmito dvoma bezpečnostnými predstavami sa nedá donekonečna kľučkovať. Tu už dvojkoľajnosť nie je pragmatizmom, ale politickou schizofréniou a strategickou slepotou štvrtej Ficovej vlády. Cenu za ňu môže zaplatiť celé Slovensko.
