Politici si privlastňujú 17. november, študenti zostávajú bokom
Sedemnásty november patrí medzi najvýznamnejšie medzníky slovenských dejín a jeho odkaz zostáva živý. To, čo okolo neho tento rok predvádza opozícia, však podľa autora Daniela Rabinu pôsobí ako fraška.
Opozícia sa nevie dohodnúť na spoločnom postupe
Progresívne Slovensko na čele s Michalom Šimečkom pozvalo na Námestie SNP celú opozíciu. Igor Matovič tam nepôjde, prekážajú mu niektorí pozvaní, a zároveň si rezervoval námestia vo všetkých krajských mestách okrem Bratislavy. Ďalší váhajú, iní kladú podmienky.
Minulý týždeň sa Igora Matoviča v Rádiu Slovensko moderátorka Anna Vargová spýtala, prečo to strany nenechajú na občiansku spoločnosť. Odpovedal, že by to bol ideál, ale niekde vraj občianska spoločnosť „nežije“. Keďže jeho hnutie poberá štátny príspevok, považuje za svoju „psiu povinnosť“ dať ľuďom miesto, kde sa môžu stretnúť. O pár viet skôr sa však prezradil – 17. november nazval asi najväčšou demonštráciou pred voľbami. Nie Deň boja za slobodu a demokraciu, ale predvolebný míting.
Občianska spoločnosť žije, len nemá peniaze na pódium
Združenie Chcem tu zostať chystá festival Nežná v približne päťdesiatich mestách, s hlavným koncertom na bratislavskom Námestí slobody. Pripravuje ho asi sto mladých dobrovoľníkov, zadarmo a vo svojom voľnom čase. Na pódium, zvuk a svetlo zbierajú na Doniu euro po eure.
Kým si teda politici vyberajú, s kým na pódiu stáť nebudú, mladí musia organizovať zbierky, aby vôbec nejaké pódium bolo. Pritom 17. november nepatrí politikom. V roku 1939 nacisti v ten deň zatvorili české vysoké školy, deväť študentských predstaviteľov bez súdu popravili a vyše tisíc študentov poslali do koncentračného tábora Sachsenhausen. Medzi popravenými bol aj Slovák Marek Frauwirth. Odvtedy je to Medzinárodný deň študentstva.
V roku 1989 to boli opäť študenti. V Bratislave vyšli do ulíc už 16. novembra, deň pred Prahou. Stovky študentov bez povolenia prešli z dnešného Hodžovho námestia k budove ministerstva školstva na vtedajšej Suvorovovej, dnes Dobrovičovej ulici, a volali „Dialóg!“. Tam diskutovali s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Gejzom Šlapkom. Nevedeli, ako sa to skončí. Išli aj tak.
Štrnganie kľúčmi vystriedalo zamykanie dverí
Dnešné strany sú deťmi tej odvahy, správajú sa však, akoby boli jej rodičmi. Bez novembra by neboli slobodné voľby, politické strany (okrem jednej) a teda ani štátny príspevok, ktorým sa pán Matovič oháňa. Študenti si vtedy vynútili dialóg s mocou. Lídri dvoch najsilnejších opozičných strán ho dnes nevedia viesť ani medzi sebou.
Pán Matovič sa v tom istom rozhovore sťažoval, že sa s pánom Šimečkom nikdy nerozprával. Študenti by pritom mali čo povedať. Podľa Inštitútu vzdelávacej politiky študuje v zahraničí každý piaty slovenský vysokoškolák, čo je druhý najvyšší podiel v OECD. Vráti sa ich asi štyridsať percent.
V tohtoročnom prieskume komisára pre deti pripustili odchod zo Slovenska tri štvrtiny opýtaných. Neodchádzajú preto, že by Slovensko nemali radi. Odchádzajú za lepšou školou a za istotou, že budú môcť pracovať v odbore, ktorý vyštudovali. V roku 1989 študenti spolu so státisícami občanov štrngali kľúčmi, aby odišla moc. Dnes nimi zamykajú za sebou dvere a odchádzajú sami.
Návrh: peniaze na pódiá, nie na transparenty
Autor navrhuje, aby strany, ktoré to so 17. novembrom myslia vážne, poslali časť štátneho príspevku tým, ktorí pódiá pre študentov naozaj stavajú, hoci aj do spomínanej zbierky. Bez loga, bez transparentu, bez nároku na mikrofón. Potom nech sa postavia pod pódium a pozorne počúvajú.
A nech si na to, čo počuli, spomenú aj vtedy, keď budú písať volebné programy. Kto sa chce 17. novembra vyhnúť „politickému trapasu v priamom prenose“, má kam ísť.
Autor sám pôjde na Námestie slobody. Kto nebýva v Bratislave, nájde Nežnú pravdepodobne aj vo svojom meste. Platí to aj pre hlavné postavy spomínanej frašky. Pán Šimečka, pán Matovič, vráťte kľúče od 17. novembra študentom. Skôr, ako vás nimi sami vyštrngajú.
