Od sociálnej demokracie k vládnucej oligarchii: Prečo už Fico neskrýva luxus?
Kým sa opozičné strany verejne dohadujú, kto bude stáť na tribúnach osláv Novembra ’89, premiér vyráža so svojou priateľkou oddychovať na predĺžený víkend do Chorvátska. Otázka, ako si tento dlhoročný politik dokáže z oficiálnych príjmov financovať luxusný spôsob života, ostáva opäť bez uspokojivej odpovede.
Stav verejných financií pritom Slovensko posiela na grécku cestu, vládna konsolidácia zlyhala a podľa oficiálnych dát riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia čelí na Slovensku takmer 900-tisíc ľudí. I toto je krajina, v ktorej sa záujmy občana z hľadáčika politikov celkom vytratili a namiesto zmysluplnej alternatívy k papalášizmu a nekompetentnosti vládnej moci sa čoraz viac šíri skepsa, frustrácia a pocit bezmocnosti.
Hádka o tribúny namiesto obsahu
Do veľkej miery je hádka o tom, kto s kým bude vystupovať na námestí, dôsledkom tlaku vyvíjaného na opozičných politikov zo strany verejnosti, médií aj politických komentátorov. Tí požadujú, aby sa na námestie postavili spoločne a ukázali spoluprácu. Vzniká však dojem, akoby výsledkom spolupráce mala byť automaticky porážka Roberta Fica, tak ako to bolo kedysi v prípade Vladimíra Mečiara.
Spolupráca však nemá spočívať v tom, že všetci musia robiť všetko spolu. Mala by sa prejaviť snaha zmeniť Slovensko k lepšiemu – nie za každú cenu vytvárať akýsi politický swingers, ale vykonávať poctivú prácu. Dnes ľudia nečakajú na spoločnú tribúnu, ale rok pred voľbami očakávajú alternatívu. Chcú vedieť, čo budete robiť deň, mesiac či rok po voľbách, ak vyhráte.
Frustrácia z majetku a sociálna oligarchia
O Robertovi Ficovi vznikli dve knihy a rozhovory s jeho veľmi blízkymi ľuďmi. Opakuje sa motív frustrácie z toho, že nemôže so svojím majetkom otvorene vyjsť a povedať: „Toto je moje.“ Namiesto toho musí neustále hovoriť, že si to požičal alebo dostal darom. Robert Kaliňák plnohodnotne užíva svoj majetok, nemusí sa za nič hanbiť a povie: „Je to moje lietadlo.“
Už za nimi nestoja akcionári Smeru, ako o nich hovoril Jaroslav Haščák. Jediným akcionárom je Robert Fico, prípadne niekto z bödörovskej junty, ktorá štátu spolu s ním vládne. Robert Fico si vytvára vlastnú oligarchickú skupinu. Vidieť to na manažéroch pod ním na Úrade vlády a v ďalších štruktúrach – sú z nich milionári.
Prečo voličom luxus neprekáža
Na Slovensku žije v príjmovej chudobe alebo sociálnom vylúčení takmer 900 000 ľudí. Priemerná mzda a medián sa pohybujú okolo 1000 eur čistého. A títo ľudia tlieskajú človeku, ktorý im odkazuje, že si lieta tryskáčom do Chorvátska a vozí sa na luxusných autách, na ktoré si v živote nezarobia.
Je to ruský scenár – dožičíme mocnému, lebo je to dôkaz jeho moci a toho, že si môže robiť, čo chce, lebo je mocný a bohatý. Druhá vec je, že ich reprezentuje v iných hodnotách než v ekonomicky kvalitnejšom živote. Hovoria si: „Sme síce chudobní, ale aspoň homosexuáli nemajú otvorene sobáše a nemôžu si adoptovať deti.“ Máme v sebe zakorenené akési vicišpánstvo, a navyše sú tu obete dezinformačných kampaní a spravodajských operácií Ruskej federácie.
More Read
Potemkinovská dedina pri jadrovej elektrárni
Premiér usilovne tlačí na výstavbu novej jadrovej elektrárne, čo je obchod za odhadovaných astronomických 15 miliárd eur – pričom to môže byť oveľa viac. Dohovor je právne nezvratný, výberové konanie netransparentné a financovanie nejasné.
Neviem si ani predstaviť, že by tá atómová elektráreň stála. Sú to pre mňa Rázsochy – gesto Roberta Fica. Postaviť atómovú elektráreň v našich podmienkach je ako stavanie pyramídy pre Tutanchamóna. Na to potrebuješ politickú kontinuitu, ekonomické zázemie, fungujúci právny štát a zhodu medzi politickými lídrami. My nevieme postaviť ani jednu nemocnicu. Niekto tam postaví tabuľu „Začiatok výstavby: február 2027“ a bude sa fakturovať.
