Z brigádničky sa vypracovala na vedúcu predajne. Mária Krchňáková riadi jediný obchod v Hrubom Šúre
Mária Krchňáková dnes vedie jedinú predajňu potravín v Hrubom Šúre, riadi päťčlenný tím a rozhoduje o sortimente. Hoci vyštudovala ekológiu, svoju vysnívanú prácu našla v obchode, kde si jej schopnosti všimli skôr, než im sama uverila.
Jej pracovný deň sa začína o štvrtej ráno. O hodinu neskôr je už v predajni COOP Jednota v Hrubom Šúre. Kontroluje dodávky, objednávky, ceny aj všetko, čo treba stihnúť v čase, kým väčšina zákazníkov ešte spí. V malej obci neďaleko Senca je COOP Jednota jediný obchod s tradičnými potravinami, aj preto musí poznať, čo ľudia potrebujú a na čo sú roky zvyknutí.
Jednej zákazníčke pravidelne odkladajú kartón obľúbenej vody, iná si chodí po domáci chlieb. Keď niekto potrebuje mäso alebo pečivo na sobotu, predajňa ho objedná. „Komunikácia je v obchode kľúčová. Zákazníci a zákazníčky sem neprídu iba nakúpiť, prídu sa aj porozprávať,“ prezrádza 37-ročná pani vedúca.
Viesť jediný obchod s tradičnými slovenskými potravinami v obci je tak trochu alchýmia. Mária musí presne odhadnúť, čo sa v obci predá, v akom množstve a čo ľuďom v ponuke chýba. Zo skúseností priniesla bezlaktózové a bezlepkové výrobky, ovčiu bryndzu aj ďalšie novinky. Obnovila mikulášske balíčky a zaviedla darčekové koše na objednávku.
Do COOP Jednoty prišla 4. decembra 2017. V Tempe Senec nastúpila najskôr na brigádu. Keďže sa blížil Mikuláš, začala baliť mikulášske balíčky. Neskôr dostala na starosť pečivo, jogurty aj sladkosti. Vedúca predajne si všimla, že sa rýchlo učí, a ponúkla jej trvalé miesto.
„Mala som veľké šťastie na vedúcu predajne. Juliana Janková je dodnes mojou mentorkou. Vďačím jej za všetko, čo som sa o fungovaní predajne naučila,“ priznáva pani Mária. Všetky pracovné postupy si poctivo zapisovala do zošita, ktorý má poruke dodnes.
Po piatich rokoch v Senci prijala ponuku stať sa zástupkyňou vedúcej v neďalekom Tomášove. Po roku jej ponúkli vedenie predajne v Hrubom Šúre. Znova mala pochybnosti, ale opäť sa našli ľudia, ktorí jej povedali, že to zvládne.
Pochádza z Ukrajiny a vyštudovala ekológiu. V odbore si doma nevedela nájsť prácu, preto odišla za lepším životom. Najprv pracovala v Rusku v obchode s oblečením. Potom skúsila šťastie na Slovensku. V Púchove nastúpila do mäsokombinátu, kde pracovala v chlade, často dvanásť hodín a aj cez víkendy.
Keď sa dopočula o brigáde v Tempe Senec, rozhodla sa to skúsiť. Slovenčine spočiatku rozumela len čiastočne, ale uvedomila si, že musí rozprávať. „Nestačilo mi počúvať. Musela som veľa čítať, pozerať televíziu, poctivo sa učiť a najmä hovoriť. Keď človek mlčí, neposunie sa,“ hovorí zo skúsenosti.
Na Slovensku napokon nenašla iba zamestnanie, ale aj lásku. Pred dvomi rokmi sa vydala za Slováka, s ktorým spolu žijú vo Veľkých Úľanoch. Splnila si aj sen o malom psovi. „Už bolo načase začať aj žiť, nielen pracovať. Mám rodinu, zázemie a už na všetko nie som sama,“ priznáva úprimne.
Ďalší kariérny postup si neplánuje. Predajňu v Hrubom Šúre chce viesť dobre, rozvíjať ju podľa potrieb zákazníkov a zostať v práci, v ktorej našla svoje miesto. „Môj sen je, aby som v COOP Jednote pracovala až do dôchodku.“
