Robert Fico preventívne pripravuje Slovákov na kapituláciu pred Ruskom
Robert Fico rád hovorí o historickej pravde. Problém je, že v jeho podaní sa dejiny menia podľa toho, či sa pozerá na Západ, alebo na Východ a či to prospeje mobilizácii jeho voličov.
Keď hovorí o Mníchove 1938, pripomína zradu. Tvrdí, že nás „zmluvne zaviazané demokratické mocnosti“ oklamali a predhodili Hitlerovi „ako upečené kura“. Mníchovská dohoda bola katastrofálnym zlyhaním politiky appeasementu. Československo bolo prinútené prijať rozhodnutie, pri ktorom ani nesedelo za stolom.
Lenže Fico túto dejinnú skúsenosť používa v debate o dnešnej spojeneckej solidarite v NATO. Tam už paralela prestáva fungovať. Československo malo v roku 1938 spojeneckú zmluvu iba s Francúzskom, nie s Britániou. A dnešné Slovensko nie je objektom rozhodovania cudzích mocností, lebo v NATO sedí za stolom ako plnoprávny člen.
Historik Jakub Drábik preto Ficovu argumentáciu oprávnene zaradil do starého naratívu „Západ nás zradil, preto sa musíme orientovať na Východ“. Jeho kolega Martin Posch ju označil za porovnanie „postavené na hlavu“ a hovorí priamo o ohýbaní dejín podľa aktuálnej politickej potreby.
Ešte väčší problém je v tom, kde Fico svoj príbeh ukončí. Už 1. septembra 1939 totiž armáda Slovenského štátu spolu s Wehrmachtom prekročila hranice Poľska. Slovensko teda už nebolo pasívnou obeťou rozhodovania veľmocí. Režim Jozefa Tisa sa stal Hitlerovým spojencom a zúčastnil sa útoku, ktorým sa začala druhá svetová vojna.
Podobne selektívna je Ficova obľúbená veta, že „sloboda a mier prišli na Slovensko z východu“. Áno, Slovensko oslobodzovala Červená armáda spolu s rumunskými a československými jednotkami. Za porážku nacizmu a domáceho fašizmu patrí padlým vojakom úcta a vďaka.
Vojenské oslobodenie od nacizmu a fašizmu a politická sloboda však nie sú to isté. Za Červenou armádou prichádzala tajná polícia NKVD. Ústav pamäti národa má zdokumentovaných vyše sedemtisíc ľudí odvlečených zo Slovenska do sovietskych pracovných táborov. Viac než 550 z nich tam zahynulo.
Vo februári 1948 bol v Československu nastolený monopol komunistickej moci a etabloval sa nedemokratický režim, ktorý systematicky potláčal občianske a ľudské práva, perzekvoval celé skupiny ľudí a dopustil sa aj justičných zločinov.
S tým súvisí ďalší dvojitý meter. Fico rád pripomína zradu západného spojenca z roku 1938. O zrade východného spojenca z roku 1968 však podobne nehovorí. Československá socialistická republika a Sovietsky zväz mali zmluvu, ktorá obsahovala záväzok rešpektovať vzájomnú nezávislosť, suverenitu a nezasahovanie do vnútorných záležitostí.
V auguste 1968 sovietske vedenie presadilo vojenskú inváziu, tento princíp bezohľadne pošliapalo a do 21. júna 1991 bolo Československo okupované sovietskymi vojskami.
Do toho istého obrazu zapadá aj posun od uctievania Alexandra Dubčeka k vyzdvihovaniu Gustáva Husáka. V januári 2024 sa Robert Fico, Ľuboš Blaha a Andrej Danko poklonili pri Husákovom hrobe. Pri hrobe človeka, ktorý sa po sovietskej okupácii stal symbolom kolaborácie so Sovietskym zväzom a normalizačného režimu.
Prieskum Focusu z októbra 2025 ukázal, že až 55 percent voličov Smeru si myslí, že keby komunistický režim v roku 1989 nepadol, ľuďom by sa dnes žilo lepšie. Medzi voličmi Hlasu to bolo 42 percent a SNS 40 percent.
Takýto obraz minulosti dobre zapadá do nostalgie ľudí, ktorí si obdobie normalizácie nespájajú predovšetkým s neslobodou, ale so svojou mladosťou, sociálnymi istotami a pocitom stability. Ak sa Rusko prezentuje predovšetkým ako osloboditeľ a historický ochranca, ľahšie sa relativizuje jeho dnešná imperialistická agresia proti Ukrajine.
Je to vlastne politicko-psychologická stratégia preventívnej prípravy na kapituláciu obyvateľstva pred Putinovou Ruskou federáciou. Prípravy na to, že sa Slovensko znovu stane súčasťou ruského sveta a spadne do ďalšej periódy neslobody a civilizačného zaostávania.
