Atentát na Heydricha: Odveta za teror, ktorá zmenila dejiny
Likvidácia Reinharda Heydricha patrí medzi najvýznamnejšie akcie protinacistického odboja v Európe. Historik Martin Posch, autor knihy o Jozefovi Gabčíkovi, odmieta tvrdenia, že atentát bol nezodpovedným činom, ktorý zbytočne vyprovokoval nacistickú odplatu. Podľa neho bola akcia priamou reakciou na krvavý teror, ktorý Heydrich rozpútal po príchode do Prahy v septembri 1941.
Heydrich ako zastupujúci ríšsky protektor disponoval neobmedzenou mocou nad Protektorátom Čechy a Morava. Bol pravou rukou Heinricha Himmlera, šéfom Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti a hlavným organizátorom holokaustu z konferencie vo Wannsee. Mal vypracované plány na povojnové vyvraždenie, germanizáciu, sterilizáciu a zotročenie českého národa.
Po nástupe nechal zatknúť predsedu protektorátnej vlády generála Aloisa Eliáša a popraviť predstaviteľov vojenského odboja Obrana národa, generálov Josefa Bílého a Huga Vojtu. Záznam zo 3. októbra 1941 potvrdzuje slová šéfa československej spravodajskej služby Františka Moravca: „Musíme ukázať, že vraciame ranu za ranu.“
Podľa Poscha je tvrdenie, že bez atentátu by nebolo útokov na domáci odboj, falošnou premisou a presúvaním zodpovednosti z nacistických páchateľov na československý odboj. Masové zatýkanie prebiehalo už od roku 1939. Heydrich presadzoval politiku cukru a biča – snažil sa nakúpiť si robotníkov a odboj nemilosrdne potláčal.
Vyhladenie Lidíc a Ležákov označuje historik za brutálny zločin. Dedinu zrovnali so zemou, prekopali koryto potoka, vykopali cintorín a deti zavraždili vo vyhladzovacom tábore Chełmno. Lidice nemali na operáciu Anthropoid žiadne prepojenie – Gestapo tápalo a potrebovalo demonštrovať odstrašujúci čin. Zastrašovanie však vo svete vyvolalo opačný efekt, v USA pomenovávali dievčatá menom Lidice a v Británii vzniklo hnutie Lidice shall live.
Hitler po smrti Heydricha žiadal popravu 10 000 Čechov či zbombardovanie Prahy. Karl Hermann Frank ho krotil preto, že Nemecko nevyhnutne potrebovalo fungujúce české fabriky a železnice pre východný front. Bezpečnostný aparát síce tušil, že sa niečo chystá, no tápal. Heydrich im to uľahčil tým, že jazdil neopancierovaným otvoreným Mercedesom po rovnakej trase.
Samotný atentát z 27. mája 1942 ukazuje, akú úlohu v dejinách hrá náhoda. Heydricha nezabil samopal Sten ani výbuch, ale infekcia zo znečisteného čalúnenia sedadla a fakt, že vtedy nebol dostupný penicilín. Keď sa Gabčíkovi zasekol samopal, Kubiš hodil upravenú nálož. Na mieste boli len Jozef Gabčík a Ján Kubiš, mediálne špekulácie o treťom mužovi označuje historik za povojnový mýtus.
Odstránenie Heydricha a následný teror podľa Poscha definitívne vychýlili pomyselné váhy. Veľká Británia aj Francúzsko v lete 1942 oficiálne odvolali svoje podpisy pod Mníchovskou dohodou a garantovali obnovu Československa v predmníchovských hraniciach. S termínom atentát nemá historik problém, Heydrich bol podľa neho vysoký nacistický predstaviteľ a absolútne legitímny vojenský cieľ.
Rozdiel v osude rodín Gabčíka a Kubiša vysvetľuje politikou Nemecka voči jednotlivým územiam. V Protektoráte potrebovali po atentáte nastoliť teror a pacifikáciu. Na Slovensku v lete 1942 Tisov ľudácky režim horlivo kolaboroval a sám deportoval vlastných židovských občanov, preto Nemecko nemalo dôvod zasahovať silou proti vlastnému satelitu. Masové vypaľovanie slovenských obcí sa začalo až po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944.
Odkaz Jozefa Gabčíka a celého protinacistického odboja je podľa historika jasný: „Za slobodu treba bojovať. A treba za ňu bojovať vtedy, kým ešte nemusíme kopať zákopy, lebo potom sú obete neporovnateľne vyššie. Nič nie je zadarmo.“
