Poľská reportérka z konfliktných zón: Na krízu sa dá pripraviť bez paniky
Otázka, či nás čaká vojna, sa podľa poľskej novinárky Agnieszky Lichnerowicz už piaty rok od začiatku ruskej agresie proti Ukrajine dostáva do centra verejnej debaty. Namiesto paniky však odporúča realistický pohľad a praktickú pripravenosť. Svoje skúsenosti z Arabskej jari, Mjanmarska, Bieloruska, Gruzínska, Ruska aj Ukrajiny zhrnula v knihe, ktorá vychádza aj v slovenskom preklade pod názvom Bude vojna?
Od ilúzie konca histórie k návratu vojny
Lichnerowicz, narodená v roku 1980, vyrastala v období poľskej transformácie. Ako uviedla, dlho žila v presvedčení, že vstupom do NATO a Európskej únie sa pre strednú Európu história a vojny skončili. Prvý útok Ruska na Ukrajinu v roku 2022 podľa nej ukázal, že išlo o ilúziu. Zdôraznila, že nejde len o hrozbu z Ruska – spoločnosť zažila aj pandémiu, finančné krízy, klimatické zmeny a povodne. Podľa nej je preto potrebné získať kompetencie na prežitie, podobne ako sa deti učia pozerať pred vstupom na cestu.
Totálna vojna si vyžaduje obranu celej spoločnosti
Podľa reportérky si mnohí ľudia pod pojmom vojna predstavujú apokalypsu či okupáciu. Pravdepodobnosť veľkého ruského útoku však výrazne klesá, ak bude krajina disponovať silnou armádou a pripravenou spoločnosťou. Ako príklad uviedla Ukrajinu, ktorá sa po invázii v roku 2022 nezrútila – štát funguje, vyplácajú sa dôchodky a ľudia sa samoorganizujú. Pripomenula, že za odolnosť pri takejto agresii sú zodpovední všetci, nielen armáda.
Fínsky model ako príklad pripravenosti
Fínsko má s Ruskom približne 1200-kilometrovú hranicu a na historickú hrozbu nikdy nezabudlo. Podľa Lichnerowicz tam celé desaťročia budovali inštitúcie a kryty, pričom legislatíva pri výstavbe budov počíta s priestormi, ktoré sa v prípade potreby dajú premeniť na kryt. Pre Fínov je povinná vojenská služba pre mužov prirodzenou vecou. V strednej Európe sa podľa nej naopak pri slove pripravenosť často vyvoláva pocit, že prichádza koniec sveta. Ide pritom len o prispôsobenie sa okolitému svetu a schopnosť ochrániť si život.
Nízka dôvera v štát a ruská dezinformačná vojna
V postkomunistických krajinách je podľa reportérky dôvera v štát a inštitúcie výrazne nižšia než na severe Európy. Ako pripomenula, na Ukrajine bola ešte nižšia, a napriek tomu ľudia a mimovládne organizácie prevzali iniciatívu a začali fungovať odolne. Zničenie dôvery v štát, v spojencov z NATO aj v seba samých označila za hlavný cieľ ruskej dezinformačnej vojny. Príprava podľa nej nemusí vychádzať len od vlády – vo Varšave organizujú školenia civilnej ochrany mestské časti, mimovládky učia prvú pomoc a školy plánujú evakuácie.
Praktická pripravenosť: hotovosť, rádio aj dohodnuté miesto stretnutia
Lichnerowicz upozornila, že kognitívna, informačno-psychologická a kybernetická vojna už v istom zmysle prebieha. Pri praktických krokoch odporúča zvážiť, či má domácnosť hotovosť pre prípad kybernetického útoku na bankový systém, keď nebudú fungovať bankomaty a karty. Ďalej spomenula rádio na batérie alebo na kľuku – pri nedávnych povodniach v Poľsku zostali ľudia bez elektriny a mobilného signálu úplne odrezaní od informácií, lebo rádio nemali. Rodiny by sa podľa nej mali vopred dohodnúť, kde sa stretnú, ak nebudú fungovať mobily. Výpadok komunikácie či energií je podľa nej pravdepodobnejší než predstava ruských tankov.
Európa je silnejšia než Rusko, ak drží spolu
Na otázku o politických hlasoch, podľa ktorých Poľsko alebo NATO chcú ísť do vojny s Ruskom, reportérka odpovedala, že NATO je obranná aliancia a zaútočilo Rusko. Menšie štáty ako Slovensko či Poľsko podľa nej nemajú obrovské imperialistické armády – ich najväčšou silou je medzinárodné právo a vzájomná solidarita. Samostatne krajina s tromi či piatimi miliónmi obyvateľov nemá šancu, ako zjednotená Európa však podľa nej ekonomicky aj vojensky prevyšuje Rusko. Vlády a politici sa podľa nej menia, preto verí predovšetkým v spoločnosť – v roku 2022 ľudia v celej Európe nezištne pomáhali utečencom bez ohľadu na politické preferencie.
