Najnebezpečnejšia trofej na Slovensku? Filmová cena IGRIC je absolútnym unikátom
Národná cena Igric je najstarším a najprestížnejším ocenením pre domácich filmových a televíznych tvorcov a zároveň trofejou s unikátnym príbehom. Yvonne Vavrová, režisérka, scenáristka, producentka a predsedníčka Slovenského filmového zväzu, hovorí o zákulisí IGRIC-u ako o röntgene slovenskej kinematografie.
Čím je IGRIC výnimočný a vďaka čomu nemá na Slovensku obdobu?
IGRIC je jediná slovenská filmová cena, ktorá má v životopise zákaz. Vznikla v roku 1967 na vlne československej novej vlny. Na prvom odovzdávaní v hoteli Devín sedel Martin Frič a Dominik Tatarka si odnášal cenu za scenár k Panne zázračnici. O dva roky neskôr filmový a televízny zväz FITEZ, ktorý ceny udeľoval, odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk v auguste 1968. Režim ho preto zakázal a IGRIC na vyše dvadsať rokov zmizol. Návrat prišiel v roku 1993. IGRIC teda neprežil iba zmeny vkusu, ale aj zmenu režimu.
Soška, ktorá nie je suvenír
IGRIC neoceňuje iba film ako celok, ale konkrétny tvorivý čin: réžiu, scenár, kameru, herectvo, animáciu či dokument. Hovorí o ľuďoch, ktorí za obrazom stoja, nielen o tých, ktorí sú priamo v zábere. A kladie vedľa seba film a televíziu, čo inde nie je samozrejmosť. Soška od Erny Masarovičovej nie je cenovka, ale socha: 33,8 cm bronzu a 2,4 kg váhy.
Zákulisie a financovanie
Na čele Slovenského filmového zväzu, jedného z troch vyhlasovateľov ceny, spolu s Úniou slovenských televíznych tvorcov a Literárnym fondom, stojí Yvonne Vavrová. Ako uvádza, niekoľko rokov drží IGRIC pri živote podpora Audiovizuálneho fondu a každoročné vysielanie na Dvojke. Tím je malý, no zložený z ľudí, ktorí sú rovnako kreatívni ako oddaní. Sú to ostrieľaní a renomovaní filmári ako výkonný producent Viliam Richter, PR manažérka Lenka Strelecká, fotografi Lennie Maxx, Vivienne Strelecká a Tobias Bomm, strihači Alena Šichmanová a Milan Cmarko, odborníčka na animovaný film Gabika Klaučová.
Prečo sa ceny nezlučujú
Podľa Vavrovej jedna cena znamená jeden názor a kultúra potrebuje viac hlasov. Ceny sa nelíšia logom, ale princípom. Akademické ocenenie vzniká hlasovaním členov, IGRIC udeľuje odborná porota tvorivých zväzov a hodnotí konkrétny tvorivý výkon naprieč filmom aj televíziou. Zjednotiť ceny je prakticky nerealizovateľné, pretože IGRIC majú v rukách tri organizácie s vlastnými štatútmi a financovaním a za sebou takmer šesťdesiat rokov tradície.
Kafkovská téma ročníka 2026
Tohtoročný IGRIC pracoval s kafkovským existencializmom, absurditou a pocitom človeka v nepochopiteľnom svete. Ako Vavrová vysvetľuje, Kafku si nevybrala ona, skôr si on vybral nás. V jeho románoch nejde iba o veľké úrady, súdy a zámky, ale aj o systémy, ktoré si ľudia stavajú medzi sebou. V Procese je podobenstvo, v ktorom muž celý život čaká pred bránou zákona a až na konci sa dozvie, že tento konkrétny vchod bol určený iba pre neho. Umelec nemusí byť iba obeťou systému, dvere do Zámku nie sú zamknuté.
Umela inteligencia a autorstvo
AI je podľa Vavrovej najusilovnejší asistent, akého film kedy mal. Nikdy nie je unavený, nikdy neprotestuje, nemá zlý deň a nepýta si nadčasy. Práve v tom je však jeho slabina, lebo umenie často vzniká v zlý deň, z protestu a z únavy. Autorstvo sa stráca tam, kde začíname zamieňať odpoveď za otázku. Umelá inteligencia pracuje s priemerom všetkého, čo už niekto vytvoril, a ponúka najpravdepodobnejší obraz. Umenie je však presne opačné.
Generačný odkaz a Dušan Dušek
Cena IGRIC 2026 za celoživotný prínos slovenskej kinematografii bola udelená prozaikovi, scenáristovi a pedagógovi Dušanovi Dušekovi. Generáciu Dušeka a mladých tvorcov podľa Vavrovej spája pozornosť k detailu, možno aj detská naivita a čistota pohľadu.
Záverečné posolstvo
Ako Vavrová uzatvára, IGRIC je cena, ktorá sa každý rok musí znova stať dielom. Je to odvaha tvoriť niečo, čo sa nedá vyhľadať, vygenerovať ani zaručene predať. Divák by si mal z programu odniesť chuť vidieť ocenené filmy. IGRIC je podľa nej potulný komediant, ktorého raz zakázali a ktorý sa napriek tomu každú jeseň vracia pred bránu, aby pripomenul, že tie dvere nestrážil nikto iný než my sami, a že boli celý čas otvorené.
