Kedy sa stávame zradcom svojho „kmeňa“?
Celý svoj profesionálny život som prežila v justícii a jej kritiku som považovala za prirodzenú a potrebnú. Patrila som k menšine sudcov, ktorí otvorene hovorili o problémoch súdnictva aj o ľuďoch zodpovedných za ne.
Zažila som šikanu aj množstvo útokov, no aj zadosťučinenie, keď sa vďaka verejnej kritike podarilo zabrániť pokusom o autoritárske ovládnutie justície či o vyhodenie neovplyvniteľných sudcov. Nikdy som nemala pocit, že kritikou sa stávam zradkyňou justície.
Lesník dopadol ako sudcovia
Zaujal ma príbeh lesníka, ktorý prišiel o prácu v poľovníckej komore len preto, že sa podieľal na dokumente Zuzany Piussi Hlas lesa. Zuzanu poznám osobne – pomohla som jej natočiť kritické dokumenty o justícii Nemoc tretej moci a Očista. Prvý bol o prenasledovaných sudcoch v čase harabinizácie, druhý o obetiach justičnej mašinérie.
Ako každý kritický dokument, aj tieto prijali sudcovia rozdielne. Jedni ich videli ako potrebné zrkadlo pokriveným javom, druhí ako manipulatívne znevažovanie. Zuzana v rozhovore povedala, že ak ju po filme majú ľudia radi, vie, že film neurobila dobre. Potvrdilo sa to aj pri filme Hlas lesa.
Medzi osudom vyhodeného lesníka a sudcami prenasledovanými Harabinovou mašinériou možno vidieť paralely. Sudcovia, pre Harabina nepohodlní pre kritické postoje alebo preto, že sa nedali ovplyvniť, čelili absurdným disciplinárkam, nezriedka s návrhom na zbavenie talára.
Oproti lesníkovi mali výhodu, že sudcu nie je také ľahké zbaviť funkcie ako bežného zamestnanca. Harabinovi sa to podarilo, až keď jeho ľudia väčšinovo obsadili disciplinárne senáty. Nadriadení lesníka to mali jednoduchšie.
Označili ho za zradcu a fašistu
Stačila cielená šikana na pracovisku, odstavenie od práce a porady, na ktorých ho označili za zradcu poľovníkov, nelojálneho a nemorálneho človeka. Medzi štyrmi očami dokonca za fašistu – pretože sa spojil s ochranármi prírody. Keď súhlasil s odchodom, poslal kolegom mail s vysvetlením k obvineniam, ktoré už boli rozšírené.
Reakciou bolo jeho okamžité odpojenie od internetu, aby nemohol posielať ďalšiu poštu, a upozornenie na porušenie disciplíny s hrozbou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Priložený bol aj list ministerstva pôdohospodárstva so záverom, že takí ľudia ako on nemajú v komore čo hľadať.
Film Hlas lesa som videla na premiére v roku 2025 a v žiadnej scéne lesník nepovedal na poľovníkov nič kritické. Ako profesionál sa vyjadroval k stavu lesov a k predchádzaniu kalamitám, aké postihli napríklad Čierny Balog.
Nechápala som, prečo práve on prekážal svojmu kmeňu natoľko, že sa ho potrebovali zbaviť. Sám to vysvetlil tým, že bol prítomný pri scénach, v ktorých zaznela kritika tolerovania pytliactva a uprednostňovania ziskov z ťažby dreva a poľovníctva pred ochranou lesov.
Sudcovia zostali verní spravodlivosti
Príbeh lesníka aj prenasledovaných sudcov má spoločného menovateľa, ktorý presahuje les i súdnu sieň. V oboch prípadoch nešlo o zradu skupiny, ale o vernosť jej pôvodnému poslaniu. Lesník zostal verný lesu, sudcovia právu a spravodlivosti. Za zradcov ich vyhlásili tí, ktorí nad hodnoty svojho poslania postavili vlastné záujmy – zisk, moc alebo osobnú či kmeňovú prestíž.
Skupina najhoršie znáša nie vonkajšieho nepriateľa, ale vlastného člena, ktorý jej nastavuje zrkadlo. Kritika zvonku sa dá odignorovať, že kritizujúci „tomu nerozumie“. Kritik zvnútra je nebezpečný, lebo jeho hlas má väčšiu váhu. Nálepka zradcu preto nemusí byť vždy morálnym zlyhaním kritika, ale účinným nástrojom disciplinovania.
Má odradiť ostatných, aby sa neozvali, a ospravedlniť tvrdý postih, ktorý by inak pôsobil neprimerane. Mechanizmus býva rovnaký: najprv izolácia, potom očierňovanie na spoločných fórach a nakoniec vylúčenie – z talára alebo z komory.
Spoločnosť, ktorá dovolí umlčať svojich kritikov zvnútra, si vypína poistku proti vlastnému úpadku. Tí, čo majú odvahu ozvať sa proti vlastným, sú to najcennejšie, čo skupina má – dôkaz, že jej pôvodné ideály ešte žijú.
Správna otázka preto neznie, či je niekto zradca, alebo či je dostatočne lojálny voči svojmu kmeňu, ale voči čomu je lojálny jeho kmeň. Najhlbšou formou vernosti nie je mlčanie, ale ochota povedať vlastným ľuďom aj to, čo počuť nechcú.
