Mala si udierať nožničkami do úst, preto ju škola neprijala. Ak sa o Emu nepostará mama, skončí v zariadení s 50-ročnými
Ema opatrne vloží do mikrovlnky tanier s obedom, nastaví čas a stlačí štart. Keď sa ozve cinknutie, tanier vyberie a položí na stôl. Je to pre ňu najobľúbenejšia časť dňa – chvíľa, keď má pocit, že niečo zvládla celkom sama.
Jej mama Gabriela zatiaľ sedí na prednáške psychológie a nervózne pozerá na telefón. Trénovali to dva týždne krok za krokom. Úzkosť ju sprevádza vždy, keď dcéru necháva doma bez dozoru.
„Dokáže sa osprchovať, obliecť sa a naje sa. Sama si vlasy neumyje, nechty si neostrihá a nevie si navariť. Ale jedlo si už zvládne prihriať,” hovorí Gabriela Čičmancová.
Ema má znížený intelekt a prejavy autizmu. Podozrenie, že sa nevyvíja ako rovesníci, mali už od škôlky, kompletnú diagnózu dostala až o deväť rokov neskôr. Nastúpiť mala do praktickej školy, no tam ju nezobrali. Úrady Gabriele odkázali, že sa má o dcéru postarať sama.
Ema po narodení absolvovala dve operácie srdca. Do štátnej škôlky nastúpila ako trojročná. Učiteľky neskôr naznačili, že jej vývin nie je v poriadku. Pre stereotypné pohyby vyslovila špeciálna pedagogička podozrenie na autizmus.
Nasledoval ročný kolotoč vyšetrení. Genetické testy poslané do Prahy odhalili duplicitu jedného génu. „V lekárskej správe je popísané, že toto spôsobuje znížený intelekt a autistické prejavy. Samotný autizmus má však vylúčený,” opisuje Gabriela.
Zlom nastal vo štvrtom ročníku základnej školy, keď sa Ema začala vyčleňovať z kolektívu. Gabriela sa rozhodla pre špeciálnu školu. Zároveň začala hľadať možnosti, čo bude po jej skončení. Chránené dielne nepripadali do úvahy pre oslabenú motoriku.
Gabriela zvažovala domovy sociálnych služieb, no zostala zaskočená. „V týchto domovoch bývajú 40- až 50-roční ľudia, často neverbálni. Pre mladého človeka by to znamenalo nulovú stimuláciu,” vysvetľuje.
Záchranou mala byť praktická škola. Ema sa pripravovala na prijímačky, každý pondelok trénovala strihanie, písanie, počítanie aj vyjadrovanie. Prijatá nebola pre „nesplnenie kritérií”.
Gabriela si vyžiadala spis. Pedagogičky uviedli, že pri strihaní si Ema udierala nožničkami do úst a na konci ich mala opuchnuté. „Povedala som im, že som ju čakala na chodbe a keby to tak bolo, všimnem si to,” opisuje Gabriela. Nožničky jej počas skúšky zobrali pre podozrenie na sebapoškodzovanie.
Pri prihláške bola priložená správa s popísanými stereotypnými pohybmi, ktoré sú u Emy v novom prostredí bežné. Psychologičky sa Gabriela spýtala, či pri tom bola. Nebola.
Rezort školstva uvádza, že za organizáciu prijímacieho konania zodpovedá riaditeľ školy. Pri uchádzačoch so zdravotným znevýhodnením je podľa ministerstva nevyhnutné prihliadať na ich zdravotný stav a odporúčania poradenských zariadení.
Gabriela podala odvolanie, ktoré zamietli. Na úradoch jej odpovedali: „Toto je na vás rodičoch.” Ema tak od septembra zostala doma.
Gabriela pred tromi rokmi odišla z práce, pretože pre dcéru nemal kto chodiť do školy. Odvtedy pracuje na živnosť a študuje psychológiu. Pred desiatimi rokmi založila občianske združenie, pretože ju hnevalo, že deti ako Ema nemohli chodiť na krúžky či tábory.
Mladšia dcéra sa stala takzvaným „skleneným dieťaťom”. „Tým, že som sa doma venovala Eme a chodili sme po terapiách, jej mladšia sestra nemala inú možnosť,” hovorí Gabriela.
Napriek tomu Ema dnes zvláda koncerty aj cestovanie. Na osemnáste narodeniny dostala letenky do Ameriky. Dnes sníva o Austrálii.
Gabriela však čoraz častejšie straší predstava, čo bude s dcérou neskôr. „Mojou jedinou možnosťou asi bude chodiť žobrať po grantoch a otvoriť vlastné zariadenie. Viem o ďalších piatich rodičoch, ktorých deti tiež nikam nevzali,” uzatvára Gabriela Čičmancová.
