Prípad Hartmut Tautz: 40 rokov od tragédie, Slovensko stále bez spravodlivosti
V týchto hodinách si pripomíname smutný príbeh osemnásťročného Hartmuta Tautza z Nemeckej demokratickej republiky (NDR), ktorý sa snažil v auguste 1986 prekročiť železnú oponu v Bratislave, konkrétne v Petržalke. Noc z 8. na 9. augusta sa stala symbolom brutálnosti komunistického režimu v Československu, ktorý sa aj v období takzvanej „perestrojky“ prejavil vo svojej skutočnej podobe.
Násilie a vraždenie utečencov
Po prestrihnutí drôtov znela v tme bezohľadná realita; boli uvoľnené špeciálne vycvičené psy z pohraničnej stráže, ktoré brutalizovali Hartmuta Tautza a spôsobili mu smrteľné zranenia len pár metrov od rakúskeho územia. Mladí vojaci, chránení štátom, sa voči umierajúcemu chovali s chladným cynizmom, akoby boli členmi kriminálneho gangu, a nielenže sa nezastavili, ale ich konanie dostalo aj krytie zo strany vyšších autorít.
Po smrti Tautza sa jeho tragédia „pozametala pod koberec“; vyšetrovacie orgány pod vedením členov Štátnej bezpečnosti a vojenských prokurátorov skryli tento čin pod falošným uznesením. Je zrejmé, že pohraniční velitelia vedeli, že sa podieľajú na nezákonnostiach, a ich činy sa nepodľa ideologických dôvodov, ale pre hmotné zabezpečenie. Právnik, ktorý mal za úlohu skúmať úmrtie, potvrdil, že keby bola Tautzovi poskytnutá ihneď pomoc, mohol byť zachránený.
Prehliadanie zločinov komunistického režimu
Aj dnes, po 36 rokoch od pádu komunizmu, nie je jasné, prečo Slovensko nespravilo krok k právnemu vyrovnaniu sa s jeho predošlými režimami. Zatiaľ čo v Čechách existuje Úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu, na Slovensku sa nikdy nevznieslo obvinenie voči páchateľom, ktorí sa podieľali na vraždení utečencov.
Nielenže priamym aktérom, ale ani tým, ktorí vytvárali politiku týchto zločinov, neboli nikdy priložené žiadne obvinenia. Ústav pamäti národa poslal Generálnej prokuratúre podnet ohľadom zločinov proti ľudskosti, avšak bez výsledku; vtedajší námestník generálnej prokuratúry, Peter Šufliarsky, sa vyjadril, že zločin proti ľudskosti nemôže byť považovaný za trestný čin v rámci politického systému.
Naivita a neochota k zmene
Následne, s prehliadaním zločinov a nadviazaním na pôvodný komunistický systém, bola spravodlivosť na Slovensku len slabým zábleskom nádeje. Aj keď v roku 2024 Ústavný súd prepojil otázku nezaslúžených benefitov bývalých komunistických činiteľov a ich ústavnosť, doposiaľ nedošlo k potrebným legislatívnym a nastavovacím mechanizmom na vyriešenie týchto starých zranení.
Situácia sa zdá byť neudržateľná a rehabilitácia páchateľov pokračuje aj dnes, kedy sa im poskytujú dôchodky ako odmenu za ich minulé služby. Akoby Slovensko len ťažko prijímalo fakt, že jeho automobil spravodlivosti je stále mimo cesty, hoci mnohí si to ani neuvedomujú a tvária sa, že všetko ide v poriadku.
Bez ohľadu na to, ako sa budú vyvíjať udalosti a právne nároky na Slovensku, príbeh Hartmuta Tautza ostáva smutným mementom nevyrovnanosti, spravodlivosti a tragédia cesty, ktorá sa začala pred 40. rokmi, ale dosiaľ nemá svoje rozuzlenie.
