Ministerstvo životného prostredia SR prechádza zásadnými zmenami
Na ministerstve Tomáša Tarabu sa dejú významné konsolidačné opatrenia, ktoré sa dotýkajú zlučovania riadiacich pozícií naprieč rezortom. Tento krok prišiel krátko po medializácii kontroverzných výsledkov eurofondovej výzvy. Výrazne zredukovaná bola štruktúra ministerstva, pričom zanikol post Moniky Škrabákovej, ktorá bola doterajšou šéfkou sekcie environmentálnych programov a projektov.
Následky po zverejnení sporných eurofondov
Podpredseda mimoparlamentnej strany Demokrati Michal Kiča upozornil, že k zmene prišlo bezprostredne po publikovaní výsledkov eurofondovej výzvy na „vodozádržné“ opatrenia, kde milióny eur boli priradené k projektom ako golfové ihriská a zasnežovanie lyžiarskych stredísk, pričom mnohé obce zostali bez úspechu. Kiča naznačuje, že Škrabáková bola jednou z najbližších spolupracovníčok ministra Tarabu a jej odchod je signálom vnútorných nepokojov na ministerstve.
Odôvodnenie ministerstva a reakcia na kritiku
Ministerstvo prostredníctvom hovorkyne Kristíny Letkovej obhájilo personálne zmeny ako súčasť dlhodobého procesu konsolidácie. Zmeny sú nevyhnutné na dosiahnutie cieľov úspory výdavkov, pričom podľa Letkovej nie je sekcia environmentálnych programov jediná, kde k týmto zmenám dochádza. Taraba čelí rastúcej kritike kvality a transparentnosti pridelených eurofondov, najmä zo strany kolegov a opozičných politikov.
Kritika na projekty financované z eurofondov
Ministri ako Rudolf Huliak vyjadrili nespokojnosť s tým, na čo sú eurofondy využívané, najmä keď sa do popredia dostanú projekty, ktoré sú spájané s prominentnými podnikateľmi, ako je Ivan Kmotrík. Napriek snahe Tarabu o obhajobu, fakt, že niektoré projekty môžu slúžiť skôr pre osobný prospech než skutočné enviromentálne účely, vyvoláva otázky o etike a transparentnosti celého procesu.
Morálny aspekt a nezodpovednosť vlády
Kiča vyjadruje obavy o to, či je minister Taraba dostatočne informovaný o procese rozdeľovania dotácií, ktoré sú v súčasnosti pod drobnohľadom. Minister Huliak približuje, že dotácie na projekty sú vzhľadom na svoju podstatu neprijateľné a vyžadujú morálny rozmer zodpovednosti. Tieto zmeny a výzvy ukazujú na prehlbujúcu sa krízu dôvery medzi občanmi a vládnymi inštitúciami.
